Bochnihy

Bochníky chleba sa teda v Kráľovstve tešili veľkej popularite. Hlavne čo sa týka takzvaných „bochnihov," čo je vlastne obdoba „dostihov" s tými istými pravidlami. Akurát s tým rozdielom, že tu žokeji jazdia na bochníkoch chleba. Dokonca si môžete staviť na svojho obľúbeného jazdca a zhrabnúť nemalý balík peňazí. Táto hazardná hra je pomerne rozšírená a tak nečudo, že jej prepadol aj istý Teodor Valerijskij. Bol to iba prachobyčajný úradník, takže je pochopiteľné, že si chcel trochu finančne prilepšiť. Aj v tento deň bol na bochnihoch. Nervózne podupkával a dúchal si do dlaní. Bol chladný deň. Teodor podišiel k malej búdke, kde sa nahlasovali stávky.

„Chcem si staviť na Jahodové želé," povedal nepríjemne vyzerajúcej pani. Jahodové želé bol horúci favorit. Teodor si vzal tiket a odšuchtal sa nájsť voľné miesto, aby neprepásol začiatok pretekov. Vyštartovali. Bochník menom Jahodové želé a jazdec, čo na ňom sedel sa veľmi rýchlo dostali do čela. Teodorovi sa rozbúšilo srdce. Doliehal k nemu zvuk nadávok a povzbudzovačiek ostatných návštevníkov. On sám zo seba nedostal ani hláska. Len so zatajeným dychom pozoroval svojho favorita. Potom sa však niečo stalo. Jahodové želé spomaľovalo. Práve ho predbehol bochník s menom Fialový drak. Teodor znervóznel. Ale ešte je nádej, chlácholil sa v duchu. Jahodové želé sa však prepadávalo čoraz nižšie. Svätý Kôrkozmrd, Drevená Radiola, Tresknutá Treska, Ochrnutý Vozík. Všetci ho míňali s viditeľnou noblesou. Teodor začal prepadať zúfalstvu. Teraz ho už predbehol dokonca aj Celozrnný cadillac, čo bol bochník už v značnom plesňovom rozklade a naviac bez nôh. Jahodové želé sa zúfalo tackalo na chvoste a bolo vidieť, že chce aspoň so cťou dobehnúť do cieľa. Teodor si zlostne odfrkol a obrátil sa na odchod.
Zajtra bude lepší deň.

***

Na štadióne bol už o šiestej. Opäť bolo chladno. Postupne sa tu začali trúsiť diváci a omrkávali rozpisy. Teodor sa k nim dotackal a tiež sa začítal.

„Ako sa darí?" ozvalo sa mu za chrbtom. Obrátil sa. Bol to jeho kamarát Ugrofin. Ugrofin vyzeral asi ako tablička čokolády, polomáčaná v mede s dvoma tikadlami a nosom, ako krt. Jediná zvláštnosť na ňom bola, že mal dva metre. To však nikomu nepripadalo čudné. Nie tu.
„Ahoj, Ugrofin," povedal Teodor s úsmevom.
„Počul som, že včera Jahodové želé dostalo na frak."
„Áno. Stavil som naňho."
„To mi je ľúto."
„Ále nič to," mávol rukou. „Skúsim šťastie dnes."
„Fakt?"
„Áno."

Ugrofin sa zamyslel. V ústach prevaľoval nový druh syntetického špáratka, vyrobeného z nilonu.

„Počuj, Teodor," spustil. „Ja by som ťa chcel poprosiť o jednu takú vec..."
„O čo ide?" spýtal sa Teodor s neblahým tušením.
„Potrebujem, aby si mi požičal peniaze."
„Čo?"
„No hej," mykol plecami. „Už nemám ani floka. Všetko som prehral."
„To je smutné."
„Áno. A ak sa vrátim domov bez peňazí, stará ma zabije."
„Rád by som ti pomohol, ale samému mi ledva stačí."
„Netrep," okríkol ho. „Veľmi dobre viem, že ako úradník dostávaš štedré prémie."
„Keby to tak bolo, tak by som asi neprivyrábal týmto spôsobom."
„Hráčska vášeň," vysvetlil si to Ugrofin po svojom. Teodor mlčal.
„No, tak Teodor," dorážal ďalej Ugrofin. „Helfni mi. Postačí, ak mi požičiaš len trochu... Len aby som mohol staviť. A potom ti to zaplatím z výhry."
„To neznie príliš dobre."
„Nenechaj sa prosiť. Postačí ak mi dáš dvadsať babiek."
„To je kopa peňazí."
„Dobre. Tak dvanásť."
„Nemôžem ti požičať."
„Prečo, dopekla?"
„Samému mi nestačí."
„S tým choď do riti!"
„A okrem toho sa bojím, že tie peniaze už nikdy neuvidím."
„Uvidíš, Teodor. Za to ti ručím. Vieš čo? Ak chceš, tak to ber ako pôžičku! A pôžičky sa predsa vždy splácajú! Aj s úrokmi."
„Pôžičku?" spýtal sa Teodor. „A máš aj nejakú zálohu?"
„Nemám, dofrasa!"
„Tak potom je mi ľúto. Nenechám sa okradnúť."
„Ale toto predsa nie je krádež!"
„Mne sa nezdá."
„Odmietaš pomôcť svojmu kamošovi?"
„Konečne tomu začínaš rozumieť."

Ugrofin si nahnevane odfrkol a potom mykol plecami.

„No veď dobre," povedal. „Ale toto ešte nie je koniec."
„Máš pravdu. Závody ešte len začali."
„Vieš ako som to myslel."
„Nie. To neviem."
„Tak to je už tvoj problém."

Obrátil sa a odišiel. Teodor pokrútil hlavou a stavil na Jahodové želé. Zase. Teraz mal lepší deň. Jeho favorit skončil predposledný. Ešte pár stávok a dopracuje sa na vedúcu pozíciu. Snáď sa toho ešte dožijem, pomyslel si Teodor.

***

Ďalší deň sa Teodor duchaplne rozhodol, že radšej staví na nejaký iný bochník. Čiastočne aj preto, lebo už mu zostávalo len málo peňazí. Prehral skoro celú výplatu. Ešteže nie je ženatý. To by bola jeho smrť. Práve pomaly kráčal k stánku, aby omrkol rozpis, keď k nemu pristúpil vysoký, ulízaný elegán. Na hlave mu vyrastala anténa. To nebolo dobré znamenie.

„Pán Teodor V.?" spýtal sa drsne.
„To som ja," povedal Teodor prekvapene.
„Som Beryvold Kubikl. Potrebujem s vami hovoriť."
„Áno?" zaklipkal očami.
„Áno."
„A o čo ide?"
„O naše peniaze."
„Čože?"
„O peniaze našej organizácie, aby som bol presný."
„Neviem o čom hovoríte."
„Nie? To je zvláštne."
„Prečo by bolo?"

Beryvold vytiahol nejaký notes a zahľadel sa naň.

„Pán Ugrofin si od našej organizácie..."
„Akej organizácie?" skočil mu Teodor zlostne do reči.
„Spáči," povedal Beryvold tak mrazivo, až sa Teodorove vlasy pokryli miernou vrstvou námrazy. Preglgol. Spáči bol názov pre nechválne známu gangsterskú partiu. Povrávalo sa, že ich boss dokonca raz zastrelil tehotnú ženskú za to, že ho predbehla v rade na kino.
„Aha," vytisol Teodor a utrel si pot z čela.
„No, ale aby som pokračoval," povedal Beryvold láskavým tónom. „Pán Ugrofin si od nás požičal veľkú sumu peňazí."
„A čo s tým mám ja?"
„Tvrdil, že nám tú sumu veľmi rád splatíte."
„Ja?"
„Vy."
„A vy ste mu verili?"
„Nemali sme dôvod neveriť," riekol Beryvold. „Mali sme s ním veľmi korektné vzťahy."
„Koľko si od vás požičal," Teodor prehltol slinu.
„No, môžem vám povedať, že to bolo kurevsky veľa."
„Buďte konkrétny."
„Ste si istý, že to chcete počuť?"
„Myslím, źe nemám na výber."
„Nebude sa vám to páčiť."
„S tým rátam."
„Bolo to pol milióna."

Teodor sa v tej chvíli totálne zosypal. Čakal všetko, hocičo, ale niečo takéto skutočne NEČAKAL! Chvíľu len tupo hľadel pred seba. Beryvold si zastrčil notes do vrecka.

„Takže," povedal pomaly, „bude lepšie keď to čo najskôr vybavíme. Aby sa predišlo nedorozumeniam."
„No, viete," začal dôrazne Teodor. „Obávam sa, že to nepôjde."
„Ako prosím?"
„Nemôžem vám to splatiť."
„Nemôžete?"
„Veru nie."
„Musím vás požiadať, aby ste šli so mnou."
„A keď nepôjdem?"
„Myslím, že pôjdete."

V ruke sa mu zaleskla hlaveň pištole. Teodor sa nervózne usmial.

***

„Tak to je on, šéfko," povedal Beryvold a postrčil vystrašeného Teodora k veľkému dubovému stolu. Za ním sedel objemný chlap s cigarou v ruke. Na sebe mal károvaný oblek a možno aj následkom toho vyzeral, ako idiot. Mafián skĺzol pohľadom k Teodorovi a usmial sa.

„Posaďte sa pán Teodor," povedal milo. Teodor zaváhal. Takýto prístup rozhodne neočakával. Ale posadil sa. Z veľkej časti aj preto, lebo odmietnutie pohostinnosti mafiána sa rovná hrdlenému zločinu.
„Takže," začal mafián a zopäl ruky. „Zrejme ste už boli informovaní o vašej dlžobe."
„Bohužiaľ."
„Čo tým chcete povedať?"
„Že vám ju nemôžem splatiť."
„Nemôžete?"
„Nie."
„Tak to je zlé."

Mafián vstal a začal sa nerušene prechádzať po miestnosti. Beryvold postával v kúte a dementne sa škeril.

„Vedeli ste, že v stredoveku," spustil mafián, „sa za nesplatenie dlhov zabíjalo?"
„Len v stredoveku?" pípol Teodor.
„Veru tak. Našťastie aj dnes existujú ľudia, ktorí sa snažia, aby táto krásna tradícia nezanikla."
„Myslím, že chápem, čo chcete povedať."
„To je dobre."
„Ale aj tak vám tú pôžičku nemôžem splatiť."
„A prečo prosím vás?"
„Pretože nemám peniaze."
„Ugrofin tvrdil niečo iné."
„Tak potom klamal."
„A neklamete vy?"
„Rozhodne nie."

Mafián sa dôstojne odmlčal a prešiel si rukou po brade.

„Chcete tým teda povedať," riekol, „že nás Ugrofin zradil?"
„Vyzerá to tak."
„No nevadí. Oňho sa už postaráme. Ale svoje prachy chcem späť!"
„Chápem vaše rozhorčenie."
„Obávam sa, že nechápete," povedal boss a z očí mu šľahali šľahačkové torty. „Chcem, aby ste jeho dlh splatili!"
„Ja? A prečo?"
„Pretože tvrdil, že ste zazobaný."
„Klamal vám!"
„A neklamete vy?"
„Rozhodne nie."
„Tuším sa motáme v bludnom kruhu."
„Zrejme."
„Tak to nebudeme naťahovať. Dajte mi moje prachy a ja vás nechám žiť. Jednoduchá rovnica."
„Ale..."
„Bez diskusii!"
„Tak dobre," vzdychol si Teodor. „Splatím vám to!"
„To je správna reč. Kedy sa do toho pustíte?"
„Dajte mi tri dni."
„Máte tri minúty."
„Ou."
„Čo prosím?"
„Ale nič," Teodor rýchlo chmatol do vrecka. Vedel, že tam má najviac možno pár mincí, ale pud sebazáchovy bol silný. Mýlil sa. Mal tam pár mincí a starý lístok na vlak. Položil to na stôl. Šéf si založil na nos okuliare a dôkladne si mince prezrel.
„Tak čo vy na to?" spýtal Teodor sa a snažil sa, aby sa mu hlas príliš netriasol.
„Čo my na to?" zavrčal boss. „Tak to ti hneď poviem, ty odkundes!"
Prudko sa narovnal a ukázal naňho prstom.
„Zo mňa chuja robiť nebudeš!"
„O to som sa ani nesnažil."
„A presne o to ide!" zasyčal boss.
„Takže ma zabijete?" spýtal sa Teodor odovzdane.
„Nie. Máme niečo lepšie."
„Čo?"
Mafián sa k nemu naklonil a tenké pery, ostré ako nôž, povytiahol do úsmevu.
„Zahľadíš sa na zuby bochníku chleba!" zasyčal zlovestne. Teodorovi sa zatmelo pred očami.
„Myslel som si, že to ešte nikto neskúsil," povedal.
„Skúsili to mnohí. My sme ich donútili," povedal mafián hrdo. „Už stáročia sme sa tak zbavovali nepohodlných osôb..."
Boss luskol prstami a Beryvold, ktorý až doteraz ticho stál v kúte vyšiel z miestnosti. O chvíľu sa vrátil a za sebou viedol pravý nefalšovaný bochník chleba.
„Jahodové želé!" povedal Teodor prekvapene.
„Presne tak," uchechtol sa mafián a pohladil bochník po chrbte. Beryvold silno chytil Teodora za plece a postrčil ho k zvieraťu (alebo čo to vlastne bolo). Donútil ho kľaknúť si. Bochník chleba si ho prezeral tmavými inteligentnými očami. A potom vyceril zuby. Teodor zavrel oči.

„Uhýbaš!" zvolal boss. „Otvor oči!"
„Nie!" povedal Teodor.
„Ak ich neotvoríš, tak ti ich otvorím ja! A ver mi, že to nie je vec, ktorú by si chcel!"

Teodor mlčal. Oči mal zavreté.

„Tak dobre," povzdychol si mafián. „Dúfal som, že to nebude potrebné, ale ako vidím... nedávaš mi inú možnosť."

Boss vytiahol z vrecka nebezpečne vyzerajúci nôž so zakrivenou čepeľou. Ako malý kosák. Kľakol si k Teodorovi.

„Neobojte sa, pán Teodor," povedal. „Hneď ukončim vaše trápenie."

A začal mu s chirurgickou presnosťou odrezávať viečka. Teodor zavyl bolesťou a metal sa s o poznanie väčšou silou. Aj tak mu to nepomohlo. O chvíľu nemal na výber a pozrel sa. Pozrel sa na tie vyleštené obrovské zuby Jahodového želé. Boli jasné. Veľmi jasné. Uvidel v nich svoj vlastný odraz. A potom zmizol bochníku v ústach.

„Tak to by sme mali," povedal mafián, oprášil sa a vložil si odrezané viečka do vitríny, medzi mnohé ďalšie. Beryvold vytiahol svoj notes a odškrtol položku na zozname.

„Tisícpäťstodvadsaťtri," oznámil s úsmevom. „Toľko zubov nemala ani moja dvojhlavá matka."
„Zrejme preto prehráva každý závod," poznamenal šéf. „S toľkými zubami je predsa len problém udržovať rýchlosť."
„Pravdu máte, šéfko," povedal Beryvold, odviedol bochník do stajne a ponáhľal sa omrknúť rozpis na najbližší závod.