čarodejnica
Hrdo a ticho kráčam k môjmu peklu.
Ohluchla som a všetky zvuky sú kdesi v pozadí.
Idem tam, kde plamene s telom sa stretnú,
na hranicu. Som prvá čarodejnica v poradí.
Nehýbem sa, povraz do pokožky sa zarýva.
Z výšky dreveného trónu sa smutne rozhliadam.
Dav dole kričí, mňa od strachu a hrôzy napína.
Chcem zachovať hrdosť a rozvahu, no upadám...
....do beznádeje.
Stojím a plamene ma už oblizujú
Som pre NICH len ďalšia pochúťka.
Hlupáci sa z toho radujú,
a múdri, čo vedia, trúchlia.
Nevládzem, veď dýchať mi nedali ani predtým.
Štipľavý dym pľúca trhá na márne kúsky.
No nad slobodou myšlienok neprevezme vládu dym.
Nad individualitou nezvíťazia horiace halúzky.
Mala som 13. rokov, keď som sa dostala k môjmu tretiemu prsteňu v živote. Moja babka – mama môjho otca – bola vtedy v poslednom štádiu rakoviny. Ale bohužiaľ, už neviem ktorého orgánu, aj keď to vtedy celá rodina omieľala dookola iba tak, pošepky a samozrejme za jej chrbtom. Bola som vtedy jedináčik a môj otec bol tiež jedináčik, takže som bola jedináčik - vnúčik pre túto babku. Áááh, no som ja ale...ani som ju nepredstavila. Táto moja najmilšia babka na svete sa volala Eleonóra Stanislavová. V tom čase som si myslela, že je to meno hodné kráľovnej. Ale babka Eli, ako sme ju volali, sa občas aj tvárila ako kráľovná, takže možno som si to myslela len preto. Moja mama jej stále, no ovšem keď ju nemohla počuť, hovorila „dáma“ a dnes viem, že to bolo myslené ironicky. No a keď ochorela na rakovinu, nikto si ani nepomyslel, že by to Eli vzdala predčasne. Ibaže, ju vlastne nikto okrem mňa nepoznal. A ja som ju poznala len preto, že pri mne bola úplne iná. Ona sa mi nechala spoznať. Od útleho detstva som stále u nej trčala. Ako batoľaťu mi to zrejme bolo jedno. Neskôr som sa k nej už pýtala. Vždy niečo zaujímavé vymyslela. Žila sama, s andulkou v bielej klietke a dvoma mačkami. Volali sa Táňa a Luna. Anduliak Rony zomrel, keď som mala desať. Odvtedy babka Eli vravievala, vystačíme si my štyri ženské! Micka Táňa mi stále vliezla do lona a ja som ju bezmyšlienkovite hladkala aj celé hodiny v hojdacom kresle v chodbe. No najradšej som sa s babkou Eli hrala na čarodejnice. Raz, (to už vedela, že má rakovinu) šla do spálne a zo svojej nádhernej šperkovnice doniesla prsteň. Dala mi ho na zlatú retiazku, pripla mi ho okolo tenkého krku so slovami: „tento prsteň je čarovný, Aďunka. Keď tu náhodou nebudem a ty budeš potrebovať čokoľvek, daj si ho na prst a vyslov šeptom svoje želanie. Splní sa ti, sľubujem!“ Aj keď to bolo počas jednej z našich hier na čarodejnice, ja som jej uverila. Čarovný prsteň mi bol veľký na nosenie na prste, tak som ho nosila na retiazke. Nikdy som ho nedala dole. Pod tričkom bol v bezpečí. Bol zlatý, hore sa rozširoval, vyrezávaný kvet navrchu zdobil červený kamienok. Nádherný, bola som od radosti bez seba! Eli to vedela, preto hneď hrala ďalej našu hru. Dnes viem, že to bolo preto, aby neplakala od dojatia. Áno, túto hru som mala najradšej, ani som nemusela byť dieťaťom, aby som ju mohla stále s vierou hrať. Veru, už si ani nespomínam ako a kedy sme to vymysleli, ale bola to stále taká sranda. A susedov chlapec, o dva roky mladší odo mňa, tomu aj uveril. Potom, keď Eli zomierala na tú čudnú chorobu, chlapec po celej ulici rozšíril (hlavne medzi deťmi), že čarodejnica musí zomrieť. A preto v deň karu - hostiny na počesť mŕtvej, keď som vedela, že bude prechádzať tadiaľ na bicykli k svojmu domu, ako každé poobede cez prázdniny, vyliezla som na prah domu s metlou, oblečená celá v čiernom a zametala som divoko jeho smerom. Môj plamenný pohľad si nemohol nevšimnúť a takisto, zrejme v moment, keď zliezol z bicykla, všimol si, že si pri tom niečo potichučky hovorím. Celý očervenel a vzápätí zbledol, bicykel mu vypadol z rúk a prekrižujúc sa bežal do vchodu. Začala som sa hlasito smiať, možno hystericky, až susedov pes Gregor pribehol a starostlivo ma oňuchával, no nepomohol mi. Zviezla som sa na schodík, hlava mi zúfalo spadla do dlaní a usedavo som nahlas plakala. V ten moment som prestala byť dieťaťom, bola som sama samučička v celom nekonečnom vesmíre. Pomôcť mi mohol už len prsteň, ktorý sa mi hojdal na krku a pravidelne ako som sa v plači snažila nadýchnuť, ma triafal do pubertálnej hrudi. Triafal ma presne tam, kde som nemala mať srdce. Ale ono tam bolo a strašne krvácalo pod každým úderom prsteňa, pod každým vzlyknutím. Bolelo predstavou samoty bez mojej babky – čarodejnice Eleonóry Stanislavovej a našich vzácnych stretnutí.
Kniha poviedok autora Mária Polónyiho vznikla na jeho vlastný popud, pôvodne malo ísť totiž o originálny vianočný darček pre členov rodiny a blízkych priateľov.
