Vrátil sa domov uťahaný, hodil bundu ledabolo na vešiak, topánky nechal rozkopané uprostred chodbičky. Posadil sa na gauč, vzdychol si a ukryl svoju horiacu tvár do veľkých dlaní. Tak sa to teda stalo. Presne ako to vravel. Všetci sa niekam pohli, len on stojí na mieste.
A pritom ráno to nevyzeralo tak bezútešne.
Zrkadlo ako vždy klamalo o jeho rokoch.
A oči... chlapčenské, zádumčivé a trochu ľahostajné. On jediný im dokázal odolať.
Stalo sa to presne tak ako jej hovoril už prvý deň.
Neverila mu. Nechcela veriť. Nechcela počúvať... chcela aby počúval on.
Jej vôľa bola silnejšia. Počúval. A nielen v ten deň.
Bolo to tak príjemné. Vtipná, pekná, mladá... inteligentná. Nikdy sa so ženou nedokázal tak dobre porozprávať. Tvrdil stále, že nemajú žiaden vzťah. Stál si za tým. Každú schôdzku, každý rozhovor, každý jej telefonát ukončil tým, že ju o tejto pravde ubezpečil.
Nebola z toho nadšená.
Nevadí. Hlavne, že on bol spokojný.
Bol?
Asi áno.
Z blízkej stanice počul zapískať vlak. Spomenul si na ich schôdzky. ...ľúbi, neľúbi, ľúbi, neľúbi... ľúbi, neľúbi. Začala stále lokomotívou. Zasmial sa pri tej spomienke, lebo nech robila čo chcela, stále jej vyšlo na posledný vagón neľúbi. A on ju v tom ešte utvrdil.
Bola tak príťažlivá, keď zosmutnela.
Vždy sa zo seba vysmievala.
Zrazu po nej zatúžil. Po jej prítomnosti, jej plytkom dychu, jej úsmeve, dotyku dlaní na jeho košeli, ktorý ho prepaľoval. Jej vôni, jej nevtieravej vtieravosti. Až ho to zabolelo.
Vstal a išiel do kúpeľne. Opláchol si sviežou vodou tvár. Pozrel do očí v zrkadle... nezmenili sa.
Skrytá výčitka.
Odolal.
Bol pred kostolom, ale jej svadbu ani poriadne nevidel. Zazrel len auto, ktoré ju odvážalo preč aj s manželom.
Presne tak jej to hovoril už prvý deň.
