Keď si sedím na konári, je mi vždycky dobre

Vietor ma jemne hojdal, ba až uspával svojím kolísaním. Pevne som sa držal konára a aj keď už október končí, bolo mi tam teplúčko. Zrazu ma tu nejaký čudný pohyb vytrhol zo spánku. Aké zvláštne! Váááááoooo, zívol som si a už prebudený som ostal v šoku. To bezpečie bol len sen?! Som v pasci za stieračom žltého autíčka, ktoré vidím večer čo večer podomnou. A pri mne ďalší moji žltí priatelia. Spolu sme takto pokrývali spodok predného skla na spomínanom aute a blížila sa katastrofa v mojom živote. Hehe pomyslel som si ironicky: aspoň k tomuto autu ladíme. No vzápätí ma prepadla depresia. Prečo nemôžem byť obyčajným listom v jeseni, ktorý spadne trebárs na trávu?

Prišla šoférka a osud niektorých z nás sa tým mal navždy spečatiť. Auto sa rozišlo a vražedné stierače odpráskli veľa z mojich druhov. Na tretej križovatke na výpadovke sme za stieračmi prichytení zostali len štyria. Ostatní popadali a keď mali šťastie, tak ich vietor odfúkol na chodník či trávu a keď nie, tak skončili pod kolesami špinavých rýchlo idúcich monštier. Ách akú hrôzu musím prežívať. Prečo si ma Bože zoslal na tento svet?
Ako sa snáď každému začnú pred smrťou vyjavovať všetky nepodstatné a krásne okamihy v jeho živote, aj mne pred očami prebiehal film môjho krátkeho, zato krásneho života. Narodil som sa v perfektnej rodine stromov v mestskom parku. Moja nádherná mama, čo mi dala život, zasa zostane cez zimu sama a budúci rok na jar porodí svoje zelené detičky. Aké som bol silné a neposedné dieťa. Stále mi vravievala: „lístoček ty si nezbedník, či ani vo vánku neobsedíš?“ Potom prišlo leto. Trošku upršané, trošku slnečné. Naša rodinka si nažívala v pokoji a uspokojení, že ľuďom, čo si sadnú pod nás poskytne ochranu pred živlami prírody. Bolo to moje najšťastnejšie obdobie. Až prišla jeseň. Stále mi ubúdalo síl. Spočiatku som to nechápal, ale maminka mi to trpezlivo vysvetľovala. V jeseni všetci moji súrodenci opadnú, lebo v zime nie je dosť živín a tepla pre nás všetkých. Ako hrozne som si tú zimu predstavoval. Lenže potom som na to zabudol, prišli zasa slnečné dni a aj keď moji bratia už neboli so mnou, ja som bol v bezpečí. A teraz? Precitol som.
„A odkiaľ vlastne si ty?“ Spýtal sa ma list napravo, ktorý bol kvôli rýchlosti stále prilepený na prednom skle. „No z mestského parku, nepoznáš? Bývame tam hlavne........“ „To nepoznám.“ Prerušil ma: „Ja som totiž opadol zo stromu na parkovisku v meste. Do tých vašich končín som sa dostal vlastne po prvýkrát.“ „Aha to je diaľnica.“ Zašumel mi do ucha list zľava. Bol taký zvláštny, už trošičku uschnutý a z toho mal polovicu tela hnedú. Diaľnica? Hmm, no o tom som už počul. Každú jeseň sa stalo, že do nášho parku sa dostali aj „cudzinci“ a tí priniesli správy „z ďaleka“. Ako rýchlo ideme, pomyslel som si, no za chvíľu som sa prispôsobil a začal som si vychutnávať posledné okamihy. Veď čo iné mi zostáva? Posledný list, ešte stále trochu do zelena bol neustále ticho. Tak som sa mu prihovoril: „aha ako je dobre týmto vidieckym vŕbam, keď z nich opadnú listy, padnú do vody a tá ich odplaví do ďalekých diaľok.“
„Nuž, neviem“, zaševelil potichúčky, „radšej by som bol týmto vždyzeleným kríkom uprostred diaľnice, tieto nikdy neopadnú.“
Chvíľu bolo ticho, keď sa ozval spolyhnedý naľavo a múdrym hlasom poznamenal: „a páčilo by sa ti neustále žiť v tomto nechutnom smogu?“
A trochuzelený bol zasa ticho, asi sa aj trochu urazil, že s ním nikto nesúhlasil.
No ja som uprel zrak opäť doprava a uvidel som niečo nevídané. Spontánne som vydýchol: „áách aké prenádherné červené listy. Ako sa len červenajú do krásy. Aspoň na sklonku svojho života urobia všetkým radosť.“
„Krásne možno sú“, zahundral mestský list napravo odo mňa, „ale sú to len dedinčania. Nič neskúsili a nevedia o čom je život.“
Do našej diskusie sa pridal spolyhnedý list. „A ty vari nie si krásny?“ Prehovoril ku mne. „Veď žiariš ako slnko, máš všetok jeho jas a keď sa v tvojej farbe odrazia jeho lúče, si rovnako krásny ako červené listy. No to čo máš si uvedomíš, až keď budeš ......“

Nepočul som, čo mi hovoril. Padal som v jesennom vetre ďaleko, padol som na trávu ešte stále zelenú, slnko ma oblialo svojím svetlom a vedľa mňa ležala lístočka, ktorá sa červenala radosťou z mrazivého jesenného rána.