Čím viac sme sa blížili k tej rozhľadni, tým vtieravejšia bola tá myšlienka. Určite nebola moja, tak ako mnoho jej podobným pred ňou. Zrejme mi ju vnukol nejaký díblik.
Pozrel som úkosom na svojho spoločníka a na ďalšie postavičky, ktoré sa lopotili hore kopcom, poniektoré nás drzo obehujúc. Nič netušil.
„Téda, len dúfam, že na tej legende nie je veľa pravdy," zabralo to. Ďoďo na mňa zvedavo pozrel aj keď sa snažil svoju zvedavosť utajiť.
Aj blízka skupinka s deťmi ma zrejme začula, alebo ju ten stúpak konečne dostal, zbrzdila a držala naše tempo.
„Skoro ku každej starej stavbe sa viaže nejaká legenda. Ale väčšinou sú to len výmysly miestnych obyvateľov, snažiacich sa zhustiť prehustený turistický ruch," vysvetľoval mi upäto. Upäto, pretože nepripúšťal žiaden logicky nevysvetliteľný jav, ktorý skoro všetky legendy obsahovali.
„Áno, asi máš pravdu," pripustil som znudene.
Kráčali sme niekoľko minút potichu, ale poznal som Ďoďa. Vrelo to v ňom.
Nakoniec nevydržal, ako zakaždým.
„Vlastne túto povesť asi nepoznám. Nespomínam si, žeby som niečo čítal, alebo počul. Asi o nešťastnej láske, že?" opáčil.
„Myslím, že nie. Aj keď v podstate možno aj áno," decká pred nami zbrzdili, skoro som sa na tom chalanisku potkol a zabil. Už bol dosť veľký, aspoň sa slušne ospravedlnil a pridal sa k nám zboku.
Tá dnešná mládež, pomyslel som si.
„Mám veľmi rád tvoje nejasné odpovede," Ďoďo na mňa zazeral a chalan, ktorý mi usiloval o život ho nezaujímal.
„Prepáč," môj spoločník trpezlivosťou nevynikal, nebolo dobré dráždiť ho, ale ja som tomu skoro nikdy neodolal. Veď som to pár krát aj neskoro odhadol, ale nevadí monokel sa zahojil, a ten zub už aj tak potreboval ísť von. Prešiel som si jazykom po zvyšných, ale teraz som mal chrup v poriadku a tak som radšej rýchlo pokračoval v svojom klamstve. Málokedy mi na to prišiel a vlastne ani teraz nemal veľkú šancu ma odhaliť. A ja predsa potrebujem trochu cviku v klamaní. Šéf si vymýšľa stále nové pracovné úlohy. No ale odbočil som a nechcem aby ste mi pribili jednu VY.
„Dobre, nebuď taký nervózny," zahriakol som ho trochu.
„Máš menzes?" ešte som si rýpol, ale už som si nedal ani sekundu na nádych, lebo by fakt mohla prísť jedna sprava a jednoliate som pokračoval.
„Musím teda začať od vzniku tejto rozhľadne. Dal ju postaviť v roku 1802 nejaký mocipán," zaspomínal som a vybavilo sa mi aj jeho meno. Potiaľ to bola pravda. Ďalej ľudovo-umelecká tvorba. Umelec síce niesom, ale ľud áno.
„Rozhľadňa je najvyššia v kraji. Meria šesťdesiat metrov. Teraz. Ona totiž rastie, ale to sa nevedelo, zmerali ju len nedávno," mal som to premyslené, vedel som však, že Ďoďo nie je úplný blbec a chvíľu mi bude odporovať.
„Rastie? Jasné! Robíš zo mňa vola. Zas potrebuješ preriediť v hube?"
To už načúvali so záujmom aj členovia blízkej skupiny a obaja chalani ma obklopili. Mali úctu, vedeli, že rozprávač sa neprerušuje, obdarili Ďoďa škaredým pohľadom z ktorého si on ho... robil.
„Nerobím Ďoďko, naozaj," tváril som sa seriózne. Aj mi známi vraveli, že mám ísť na herca, ale ja som bol len dobrý v klamaní. To viete cvik, prax, proste som teraz len zbieral úrodu svojho roky pestovaného snaženia.
„Čítal som v nejakom prospekte. Neprerušuj a sa dozvieš aj logické zdôvodnenie, ako je to možné,"
„Rád by som," zahundral môj večne prívetivý spoločník a už ma nechal pokračovať.
„Sa nezachovalo samozrejme, ani koľko schodov tá rozhľadňa mala, ale preto rastie. To schody pribúdajú. A tak rastie," Ďoďo mi ani neukázal zaťatú päsť, len na mňa fľochol svojím priateľským pohľadom.
„Ale tu žijúci ľudia tvrdia, že stále mala dvesto sedemdesiatosem. Nik to nerátal. Dlhé roky. Až nedávno ich porátali. Na konci minulého roka. Bolo ich tristojeden!" tentoraz som si vychutnával prekvapenie poslucháčov.
„Vidíš nezmysel. Ako by mohli pribúdať," obvinil ma priateľ, ale ako hovorím, svoje klamstvo som mal premyslené.
„No povráva sa, že jeden čo staval tú rozhľadňu... už vlastne nik nevie čo presne sa zomlelo a doviedlo to k tomu, ale je zakliata. Vraj každý kto po schodoch vyjde si aj jeden vynesie. A aj pekne znesie. Totiž schod, myslím. Ale poznáš to. Sem tam totiž niekto nezlezie. Nie po schodoch, ak rozumieš na čo myslím."
Hovorím, že Ďoďo není zase taký somár a podľa vyľakaného pohľadu rozumel.
„A ten schod potom ostane pekne hore. Pribudne. Tak pomaly rastie aj celá stavba. Čo je fajn, onedlho možno predbehneme aj Američanov vo výške. Pri psychickom stave a vývoji obyvateľstva," dodal som skôr pre seba sarkasticky.
Medzitým sme sa všetci doplahočili konečne k predmetu hovoru. Stáli sme pod rozhľadňou a oddychovali. Predsa len nás teraz čaká niečo vyše tristo schodov. Ktovie koľko presne. Teda ja viem. Čítal som si to na Internete. Rozhľadňa má presne tristo dva schodov. Pre efekt, ktorý som chcel vyvolať keď vylezieme hore a budeme pri tom počítať schody, som jeden ubral.
Už som sa tešil a ani som si poriadne nevychutnal občerstvenie, ako som sa nemohol dočkať pohľadu na vyvalené ksichty mojich spoločníkov hore.
***
Samozrejme rátali sme všetci. Síce čím vyššie, tým pomalšie, ale bez prestania. Decká samozrejme nadšené. Ja tiež, ale z iného dôvodu.
Stopäťdesiatsedem, stopäťdesiatosem, stopäťdesiatdeväť...
Dvestotridsaťjeden, dvestotridsaťdva, dvestotridsaťtri...
Už ma aj radosť prechádzala, lebo tá je spojená s kyslíkom a ten sa mi nedostával. Rátal som už len v hlave, ale spoločne s deckami. Tie na eláne nestratili, nedočkavo nás súrili. Konečne som videl posledný schod a tešil som sa na koniec...
Dvestodeväťdesiatosem, dvestodeväťdesiatdeväť, tristo, tritojeden... prechádzal ma smiech, lebo som tie slová nemusel počuť vyslovené, stačil mi pohľad, aby som pochopil, že niečo nesedí, nieje v poriadku.
Tristodva, tristotri, tristoštyri!
„Téda, to je niečo. Tri pribudli, ujo," chalani sa tomu tešili. Ja som bol tak prekvapený, že som sa ani nerozčúlil, aký som vám ja ujo.
***
„Ty Fero super, že si ma na to ukecal," kričal chalan na lane.
„Vidíš, zbytočne si sa bál, zlaňovanie je bezpečné a fajn," potvrdil Fero, ktorý bol už na zemi. Zaklonil hlavu, aby lepšie videl na bok rozhľadne a priateľa na nej.
