„Drrrž hubu, šľapka!“ zareval na svoju ženu, pričom jeho posledné slovo zaniklo v súzvuku presne zasadenej facky podanej bekhendom na jej pravé líce.
Poslúchla ho – ústa si ihneď chytila – a z očí jej vyhŕkli slzy. Je to pravda, vzlykala mlčky. Slováci bijú ženy.
Bola v tom nevinne, samozrejme, ale v jeho očiach až po uši.
Taká hanba! Taká bezočivosť! Opakoval si neustále dookola. Jeho žena, jeho vlastná žena! Tichá voda brehy myje, je to tak! Ani v krčme sa teraz nebude môcť ukázať.
„Tak čo? Koľkokrát ste to spolu robili? Ha? Ten malý smrad. Toho si podám o chvíľu!“ Zlosť ním lomcovala ako ešte asi nikdy. Otvoril špajzu, vytiahol z nej fľašu a odpil si. Na guráž.
„Koľko?“ otočil sa k nej, „pýtam sa ťa predsa... Si stratila reč, ty kúúú...“ zahnal sa po nej znova. Žena sa len prikrčila a zdvihla ruku na chabú obranu. Pred chvíľou jej predsa kázal držať zobák.
„Nic nebylo,“ vydrala zo seba.
„Nepovedal som ti, aby si držala tú poondenú českú klapačku, ty suka?“
Ešte raz si logol.
„Takže nič? A čo je potom toto?“ zamával jej pred nosom akýmsi papierom.
Nerozumela tomu. Na obrázku bola naozaj ona, tak ako ju „pábů“ stvoril, od hlavy až po päty, nakreslená naozaj majstrovsky. Dokonca aj s materským znamienkom, správne umiestneným na pravom stehne.
„Odkedy?“ pokračoval v svojráznom krížovom výsluchu. Určite to všetci už dávno vedeli, len ja blbec som nič netušil... Zmaľovať ju a toho smrada zastreliť.
Na oddelení miestnej polície bolo nezvyčajne rušno. Dlhú tmavú chodbu obliehali rozzúrení muži a neustále sa niečoho dožadovali. Ondrej mal šťastie, že sa dostal do rúk policajtom skôr než tým dravcom vonku za dverami.
„Okamžite opustite priestory stanice, lebo vás dám predviesť všetkých, čo ste tu!“ zareval na mužov náčelník, pretože už toho začínal mať plné zuby. „Toto je polícia a nie holubník, takto sa nedá pracovať!“
Muži začali šomrať.
„Tak dobre,“ povedal náčelník a obrátil sa k tomu, čo stál najbližšie. „Vaše meno a občiansky preukaz.“
„Ale Jožo, neblbni,“ odvetil mu muž.
„Ten preukaz,“ trval na svojom náčelník a nastrčil dlaň.
„Počkáme si naňho vonku,“ mávol rukou chlap a otočil sa na odchod. O chvíľu bola chodba prázdna.
„To bola teda pekná hlúposť, kamarát,“ prihovoril sa mu. Ondreja jeho priateľský tón trochu prekvapil, ale nevytrhol ho z mlčanlivého sústredenia sa na jediný bod v priestore pred ním: zatlačený ohorok od cigarety ležiaci v ručne vyrobenom plechovom popolníku.
Náčelník si vzdychol, prešiel si ukazovákom a palcom po obočí a načiahol sa po čistý papier.
„Spravíme to teda takto,“ povedal napokon a začal rolovať papier do stroja. „Ja napíšem protokol, ty ho podpíšeš a vyriešime to napomenutím.“ Potom zmĺkol a zahľadel sa do stropu, kde ako obvykle hľadal prvú vetu svojej literárnej práce.
„Máš jediné šťastie,“ povedal mu po chvíli vyplnenej zvukmi zúrivých úderov do stroja, „že medzi nimi nebola moja žena. To by si skončil oveľa horšie než len takto.“ A podal mu papier aj s perom na podpis.
V tom ktosi zaklopal, náčelník čosi zahundral a dvere sa otvorili. Stál v nich jeho mladší kolega a v rukách držal nejaký papier. Zmohol sa iba na slabé „pán náčelník,“ podal mu ho a už ho nebolo.
Náčelník sa pozrel na papier, zbledol, zozelenel a nakoniec sčervenel.
„Ty malý zasran!“ zahučal na Ondreja a začal odopínať púzdro služobnej pištole.
Na Ondreja sa teda napokon usmialo šťastie, ako sa vraví. Nebyť toho, že do svojich tajných aktov zahrnul aj policajtovu ženu, ktovie, či by bol prežil odchod z policajnej budovy. Takto dostal miesto napomenutia basu a prísľub riadneho súdneho procesu. Pravda, ešte predtým si užil niekoľko adrenalínových minút s hlavňou zbrane na svojom spánku.
Koľko rozruchu pre takú nevinnú vec, mohol si pomyslieť Ondrej, ale nepomyslel si, pretože nebol vôbec schopný o niečom uvažovať.
Ešte do včera ho mali v meste všetci radi, každý sa pri ňom zastavil a prizeral sa, ako kreslí nepravidelné námestie s radnicou na jednej a kostolom na druhej strane. Sem-tam mu dal niekto pár korún, alebo aj viac a kresbu si od neho kúpil.
Ľuďom ho bolo ľúto, ako to už býva, lebo kolektívny pocit výčitiek svedomia za nechcené deti sa vždy niekde nejako prejaví. Málokto z nich však dokázal doceniť talent mladého muža. Do tohoto malého mesta len zriedkakedy zablúdia kritici a znalci umenia.
„Ale to je predsa škandál, pán náčelník,“ rozhodila rukami pani Almová, toho času z moci úradnej právny zástupca Ondreja stíhaného vo väzbe.
„To mi hovorte,“ pritakal jej policajt. „Dostal do postele snáď všetky ženy v meste. Neviete si predstaviť, ako som sa musel kontrolovať, aby som mu nevystrelil mozog z hlavy.“
„Vy mi nerozumiete. Ako je možné, že ešte sedí za mrežami? Veď sa ničoho nedopustil.“
„Ničoho? Videli ste tie... tie... nechutnosti?“ Náčelník začal náhle blednúť.
„Tie obrázky? Pravdaže som ich videla. Vašej žene to na nich naozaj sluší.“
„To hádam nemyslíte...“ Farba sa menila z bledobéžovej do hráškovozelenej.
„Tak ma poučte, prosím. Podľa ktorého zákona je zakázané kresliť nahé ženské telo?“
„To už stačí!“ Zasipel v červenej. „Vypadnite! Ste rovnaká ako všetky ostatné! Keď ju kreslil, musela mu predsa pózovať! A keď mu pózovala...“
„Tak čo?“ spýtala sa ho najnaivnejšie, ako len vedela.
Ale náčelník už nič nepovedal, len sa mu do červených očí nahrnuli slzy a tak sa otočil, aby sa vyhol poníženiu vo vlastnej kancelárii.
„Čakám ho vonku, pri zadnom východe,“ povedala po chvíli a už stála vo dverách.
„A ešte niečo,“ otočila sa. „Mám zbraň a viem ju používať.“
U pani Almovej bolo pekne a útulne. Cítil sa tu v bezpečí.
„Dáš si čaj?“ spýtala sa ho, keď ho usadila do kresla v obývačke. Prikývol.
Páčil sa jej. Vyzeral, akoby nevedel do troch narátať, a pritom... Taký skrytý talent!
„Neboj sa,“ povedala mu, keď priniesla šálky s čajom. „Tu ti nikto neublíži.“
Usadila sa do druhého kresla oproti nemu.
„Tí chlapi sú obyčajní žiarlivci, ale inak neškodní impotenti. Na vlastné manželky zvysoka kašlú, ale keď sa o ne niekto začne zaujímať, najradšej by ho zabili.“
Ondrej urobil prvý pohyb od chvíle, čo si sadol, a natiahol ruku k šálke.
„No a čo ak ti stáli modelom, na tom predsa nie je nič zakázané,“ pokračovala Almová v monológu. „Veď tí bastardi vôbec nerozumejú umeniu, sú to takí malomestskí primitívi,“ uľavila si.
„Nestáli,“ prehovoril náhle Ondrej.
„Čože? Kto nestál? Kde?“
„Tie ženy. Nestáli modelom,“ povedal potichu.
„Ako to? Tak ako si ich mohol...?“
Ondrej sa miesto odpovede len nepatrne usmial a zahľadel sa na ňu.
Pani Almová zdvihla obočie, otvorila do široka oči a vzápätí, akoby si niečo uvedomila, rýchlo si preložila nohu cez nohu a založila ruky na prsia.
Tak on celý ten čas len predstieral, že kreslí námestie! A zatiaľ v skutočnosti očami vyzliekal okoloidúce ženy a tajne si ich zakresľoval do svojho skicára...
A potom... jedného dňa zobudil spiace mesto tým, že naň z radničnej veže vysypal všetky akty. Čo na tom, keď tvrdí, že mu tie papiere vypadli len náhodou.
Človek s dušou skutočného umelca, povzdychla si pani Almová a vstala, lebo si spomenula, že zabudla priniesť sušienky k čaju.
Ale cestou do kuchyne ju náhle ovládol akýsi zvláštny hnev. Vošla do izby a odniekiaľ vytiahla tvrdý papier a ceruzku.
„Tu máš,“ povedala mu s miernou neistotou v hlase a podala mu nástroje. „A povedz mi, kam a ako si mám sadnúť.“
Ondrej však nebol schopný slova. Nahú ženu mal pred sebou prvý raz v živote.
Kniha poviedok autora Mária Polónyiho vznikla na jeho vlastný popud, pôvodne malo ísť totiž o originálny vianočný darček pre členov rodiny a blízkych priateľov.
