Som ľavoboček.
Zatiaľ dobre utajovaný.
Pripravoval som sa na otcovu oslavu s nervozitou a strachom, aké si táto situácia vyžadovala. Nebol som pozvaný, nik o mne nevedel. Budem prekvapením a dosť možné, že nemilým.
Prvý krát v živote uvidím svojich nevlastných súrodencov, ich rodiny, švagrov, švagriné, netere a synovcov.
Zazvonil som pri dverách a pekne somčakal, kto mi otvorí. Nemal som pripravenú žiadnu reč, rád improvizujem. Otvoril mi buď môj brat, alebo nejaký švagor. V mojich rukách zbadal škatuľku, darčekovo zabalenú a tak odložil dotieravé otázky typu: - Kto ste a čo chcete? - nabok. Predpokladal, že nie je informovaný, čo vlastne aj bola správna úvaha.
Široká verejnosť, teda vlastne len veľká rodinka na mňa hľadela so zvedavosťou, keď ma zbadala stáť v dverách izby, kde ako som sa dovtípil, sa mala konať otcova oslava.
Našťastie otec ma spoznal. Teda ten výraz, že našťastie, to celkom nevystihol.
Nepáčilo sa mi na ňom, že pri pohľade na mňa mu klesli kútiky úst smerom nadol.
Ale ako hovorím, len som tým nebol nadšený, rovnako ako on mnou, ale v skutočnosti som presne tento výraz očakával.
Mračil sa zarputile a tak som sa rozhodol prevziať iniciatívu so zoznamovaním.
„Zdravíčko," začal som, a s potechou i nevôľou zároveň som si všimol stále nahnevanejšiu otcovu tvár.
„Volám sa Evald. Som zrejme váš brat, švagor a strýko," pozrel som vážne na otca, „a tiež syn. Všetko najlepšie," a podal som otcovi úhľadne zabalenú škatuľku.
Okrem jedinej, všetky tváre boli prekvapené, vyvalené a bez výrazu. Nie priamo nenávistné, skôr obozretné. Iba pekná dievčinka pri mojom otcovi sa na mňa usmievala prívetivo. V tej spleti hláv ma jej úsmev potešil a tiež poskytol môjmu klesajúcemu egu ostrovček nádeje v budúcnosť. Podľa veku to bola najskôr moja neter. Teraz rozmýšľam, že obľúbená. Trošku zaostalo som jej úsmev vrátil.
Otec sa samozrejme stále mračil, darček si nevšímal, to som vlastne ani neočakával, položil som ho teda pred neho na stôl.
Nedokážem si spomenúť ako som sa dostal von z otcovho bytu. Len si pamätám, že som tam stál, zhlboka dýchal, držal sa jednou rukou steny, druhou hlavy a nerozmýšľal. Nemyslel.
Nato sa dvere znovu otvorili a vybehla dievčinka. Zrejme obľúbená neter. Hovorím, zrejme, lebo to, že je moja neter je len dedukcia a nie potvrdený fakt. Ale, že obľúbená som vedel naisto
„Ahoj. Som tvoja neter. Alma," podala mi ruku. „Mrzí ma, že to takto..." v rozpakoch narážala na skutočnosť, že si otec môj darček ani nerozbalil a stroho ma vyšmaril z bytu a kruhu svojej rodiny.
„Hm, dalo sa to očakávať, Alma. Len som chcel konečne načať komunikáciu a otcove narodky mi prišli vhod. Snáď sa ešte uvidíme," stisol som jej malú dlaň vo svojej a vzápätí človek, ktorý stál na mojom mieste, v mojom tele urobil čosi nepochopitešné, absurdné, neospravedlniteľné. Spravil krok, dva, priblížil sa k mojej roztomilej neteri a dosť vášnivo, dlho, nenásytne a bez zaváhania ju pobozkal priamo na ústa. Zľakol som sa toho a tak rýchlo ako som vedel, som ho od nej odtiahol
Neter sa trochu červenala, úsmev z tváre jej však nezmizol a tak, aby som jej nedal príležitosť vynadať mi, zamával som, ako v spomalenom filme sa otočil a zbehol dole schodmi. Preč.
***
„Potrebujem to vedieť presne, prosím," prosíkal som doktora oproti sebe. „Ste lekár, musíte to vedieť."
„Tak teda dobre, ešte raz. Čo vám je?"
„Neter."
„No to je príliš blízka príbuznosť. Na to zabudnite."
„Neviem či chcem."
„Koľko má rokov?"
„Asi tak osemnásť, hádam," odhadoval som v spomienke, ale doktorovi viac netrebalo.
„No vy ste sa zbláznil úplne? Blízka príbuzná a navyše generačný, vekový rozdiel. Človeče, ste určite úchyl. Nechám si vás tu," zvolal, ale aj ma tým varoval. Vstal som a už ma nebolo, aj bez toho som mal problémov vyše hlavy.
To bol tiež nápad na tie roky, navštívať psychiatra. Navyše tento bol už drzhý v poradí. Ten, kotrého som nevštívil pred mesiacom, bol tiež šialený. Ale doporučil mi ho môj onkológ. Síce mi mal pomôcť v inom. To som však ani nespomenul.
***
Potešil som sa otcovmu pozvaniu, ale aj nie, lebo som si nebol istý, čo od toho stretnutia môžem očakávať.
Bola tam celá perepúť, aj moja obľúbená neter, samozrejme. Keď som ju zabadal, mal som chuť pokračovať, kde som minule prestal, ale nehodilo sa to. Mohlo by sa to nepáčiť jej rodičom, môjmu otcovi, všetkým.
„Dobre teda. Chcel si sa spoznať s mojou rodinou," vzdychol si otec na úvod. Napáčil sa mi výraz, ktorý použil - moja rodina - a čo som ja? Tiež predsa jeho rodina, či už chce, alebo nie.
„Oni na tom trvajú tiež, po tvojej minulej nečakanej návšteve. Je to pochopiteľné..." tvár sa mu pri spomienke na oslavu zamračila.
„Ozaj darček sa ti páčil?" chcel som mu tým pripomenúť aký som vychovaný a navodiť mu tak prívetivejšiu náladu.
„Hm," prikývol nepresvedčivo a bez prerušenia pokračoval. „Tak teda. Toto je tvoj najstarší brat Radovan," úkázal na bradatého chlapa, ktorý mi minule otvoril dvere. „Jeho žena Zora a dvaja synovia Jonatán a Kamil. Ďalej," pokračoval a posunul ruku na usmievavú, peknú tvár jednej zo žien, „tvoja sestra Lujza, jej manžel Oto a synovia. Starší Alan," Alan kývol hlavou, aby mi pomohol sa zorientovať, „a Andrej. Do tretice," znovu zmenil smer kam ukazovala jeho ruka, „brat Vlado, toho času rozvedený, takže bez manželky, a jeho dve dcéry. Predpokladám, že Almu už poznáš a mladšia je Helenka. A aby som nezabudol, moja manželka Alma," pritom pobozkal starú ženu vedľa seba. „Snáď som ti predstavil všetkých najbližších..."
Bóže, skríkol môj mozog v hlave. Bolia ma závity z toľkého chaosu, mien a príbuzných.
Pozrel som s nádejou na Almu, moju neter. Ostrov tam stále bol, potešilo ma to, nečakal som po tom ako sa minule predviedlo zrejme moje druhé, schizofrenické ja.
„Ďakujem za akés - takés prijatie," povedal som ako sa očakávalo. „Prečo ťa obťažujem?" povedal som si, že prejdem rovno k veci, predsa len som nemal toľko času a od poslednej návštevy mi ho zjavne ubudlo.
„Ako vieš mama už nežije a som sám. Ale dlho tu už zrejme nebudem. Mám nehezkou diagnózu a ak mi nejaký môj veľkodušný príbuzný nedaruje svoju kostnú dreň, tak budem už len minulosťou, nepríjemnou spomienkou," pokúšal som sa patetizmom zahnať svoju citovú slabosť. Usmieval som sa pri tom. Ticho, ktoré nastalo sa dalo krájať, ako sa vraví. Neviem síce ako sa dá take ticho krájať, vždy ma tento slovný obrat zaujímal z vedeckého hľadiska a hľa bola tu príležitosť vyskúšať si to. Ako na potvoru som však nemal poruke žiaden nôž.
Otec sa posadil. Musím povedať, aj keď som zabudol podotknúť, že celý čas stál, ale myslím, teraz keď som priznal, že sa posadil, je to vlastne jasné, nie?
„To som nevedel synu," vyzeral, že je tým fakt omráčený. Celkom som tomu stále neveril, aj keď by to bolo určite príjemné.
„Keďže si sa o mňa veľmi nezaujímal, tak je to pochopiteľné," nemala to byť výčitka, ale vyznela tak. Nebránil sa tomu.
„Samozrejme Evald, že ti pomôžeme," bol som z toho v miernom šoku. Toľko porozumenia a lásky zrazu som nečakal. Po toľkom čase sa mi to však srdca nedotklo, takým spôsobom, ako by to písali v knihách. Hlavne ak dostanem tú kostnú dreň. Zrak mi znovu zablúdil na môj ostrovček.
Mimovoľne mi unikol úsmev, ale bol som rád.
Bratia aj sestra sa pridali k otcovi a ja som začal váhavo uvažovať nad tým, že možno stálo za to ochorieť.
