Nerozumel som tomu.
Mama zrejme klamala všetkým. Dlhé roky.
Lebo lekári sa už dnes nemýlia. Teda nie opakovane. Natoľko som bol uznalý a rozumný.
Na otcovú žiadosť tie testy zopakovali. Trikrát.
Hovorím otcovu, ale....
Nie je to nakoniec môj otec. Vôbec nijako nie sme príbuzní, ani len vzdialene.
Kto je ním potom? Je neskoro, zisťovať to nie je už čas a bojím sa, že nemám ani dostatok energie, morálky a chuti, znovu sa konfrontovať s niekým kto o moju existenciu nestojí.
Aj som sa chvíľku potešil, že Alma nie je moja neter a teda nie som až taký úchylák, ale radosť mi kazilo vedomie blížiacej sa smrti.
Rozsvietilo sa mi.
Alma!
***
Alma samozrejme nič netušila a malo to tak ostať. Znovu som navšívil psychiatra. Toho prvého. Šialeného.
„Musí to ostať v absolútnom utajení,“ vrčal spoza svojho stola.
„Ja nič nepoviem a ona... jej to neprezradíme. S tým rátate. Keby o tom vedela, určite by do toho nešla. Teda asi,“ dohadoval som sa.
„Okey, okey! Tak teda. Urobme to čím prv. O týždeň v piatok. Vyhovuje?“ des vyvolávajúci výraz v tvári ho neopustil. Nadýchol som sa na odpoveď, ale skrútil som sa na stoličke od bolesti. Rýchle som si vybral z kapsy lieky a psychiater mi pribehol na pomoc v obave, aby mu objekt pokusu neskapal pred jeho uskutočnením.
Konečne lieky zabrali a trochu sa mi uľavilo. Myslel som na Almu, na jej tvár. Ten nádherný ostrovček v mori samoty o ktorý takto prídem.
„Dobre, vyhovuje. V piatok,“ prikývol som a zmrštil opäť tvár tentokrát nie od bolesti tela, ale výkriku svedomia.
Môj ostrovček.
Ale získam čas, veľa času, nový život a nájdem si iný.
Možno lepší, krajší, sviežejší.
***
Alma sedela pri mojej posteli a usmievala sa tak ako prvý krát. Nič nehovorila. Len ma počúvala. Počúvala moje klamstvá zbožne a trpezlivo. Sám som tomu neveril. Bol som si istý, že ma o chvíľu stopne a vynadá mi: Do koho klavíruješ toľké kraviny? Za čo ma máš. Myslíš, že som celkom šiši?
Nič také sa nestalo, na jej tvári, ktorú som začínal pomaly milovať sa zračilo len pochopenie a snaha pomôcť. Úprimná snaha.
Ženské, povedal som si v duchu. Nič iné si za svoju hlúposť nezaslúžia.
„Dobre, v piatok prídem. Samozrejme, že ťa nenechám samého. Rodičia aj dedo to pochopia. Majú s tebou súcit,“ súhlasila, keď som dokončil svoje vysvetľovanie. Že v piatok večer býva moja osamelosť a depresia z vedomia blížiacej sa smrti najhoršia. Že ani lieky mi nerobia lepšie, ale pozrieť si film s priateľom, s niekým koho som považoval takmer za rodinu mi trochu uľahčí.
Môj Ostrovček sa usmial, napravil mi pod hlavou vankúš, dolial do pohára na stolúku vodu a olúpal pomaranč. Zjedol som ho. Bol sladký, ale mne chutil kyslo. Vedel som aj prečo. Skysol v mojom zhnitom vnútri. Hnilo však už len moje telo, dušu to postihlo už dávno.
Po jej odchode som vstal, rozhádzal posteľ, nalial si pivo vrchom a penivo, prestal predstierať slobosť a bolesti a natiahol sa za telefónom. Nehovoril som s ním dlho, len som potvrdil, že všetko klape podľa dohody.
Noc zo štvrtka na piatok bola dlhá. Strašne dlhá. Nespal som vôbec, ale nevadí, ak to vyjde, už nebudem cítiť únavu hneď po ránu.
Kedykoľvek som sa totiž pokúsil zavrieť oči, videl som ostrovček. Skutočný, malý, opustený ostrovček s trochou zelene, uprostred mora, oceánu. Nemal tvár, ale mal meno.
Doktor - psychiater prišiel skoro ráno. Potreboval sa pripraviť dôkladne. Všetko musí fungovať. Bol naozaj šialený, plánoval dokonca generálku. Dovliekol akúsi nafukovaciu bábu, aj so žabou, nafúkol ju a položil na kreslo. Trval na tom a tak som si sadol na druhé a generálka bežala.
Samozrejme, že si z nej nič napamätám, tak ako mi neostane veľa ani z premiéry, ale doktor bol spokojný. Vraj podľa toho sa presvedčíme, že si na nič nespomenie ani dievčina.
Nazval ju dievčina. Ľahostajne, bez záujmu. Almu, môj ostrovček.
„Ide vám o život. A ja vám ho darujem,“ zdôrazňoval fanaticky naše konanie. Nemohlo však byť ospravedlnením. On sa cítil ako Boh. Boh, ktorý rozhoduje, kto bude žiť a kto nie.
Prišla včas.
S prekvapením a nepochopením som zistil, že ma to neteší. Prvý krát čo ma neteší jej spoločnosť. Posadil som ju do jej kresla, sám sa posadil do druhého. Presne tak ako na skúške. Samozrejme nafukovačka bola už zbalená.
Akoby cítila moju nervozitu, chyzila ma za ruku a stlačila mi ju. Myslela zrejme, že je z depresie, zo strachu pred smrťou, ktorá si ma má onedlho vziať. Prišlo mi to vhod, zovrel som jej dlaň vo svojej, teplo mi prúdilo do srdca, dvihol som zrak od našich prepletených rúk k jej tvári.
Jej nežný úsmev. Povzbudzujúci, tak ako prvý krát.
Zasmial som sa v duchu tej spomienke. Vtedy som ju volal moja obľúbená neter. Keď som zistil, že ňou nie je, miesto, aby som sa tešil, rozhodol som sa...
Zovrelo mi srdce?
Nie, Evald, to nie si ty! Skríklo niečo. Spoznal som toho chlapa, ktorý sa k Alme správal tak opovážlivo a mne to bolo vtedy príjemné.
Druhá časť ešte skúsila vysloviť tú myšlienku, ale starý známy ju prekričal. Ide nám o život. Zapni to už.
Proti svojej vôli som stlačil diaľkové. Spustil sa film z pásky. Upravený film, ktorý nám obom onedlho zastrie vedomie.
***
„Vstávaj kenoečne ty pako ospalý....“ predieral sa ku mne netrpezlivý hlas. Bojoval som so spánkom, ale už som sa preberal a s tým sa preberali aj spomienky. Hneď som venoval pohľad kreslu vedľa mňa, lebo to bol príjemnejší pohľad ako na šialenca, ktorý sa hrá na Boha.
Alma stále spala. Bola bledá.
Môj ostrovček.
„Myslím, že to vyšlo. Samozrejme všetko ukáže najlepšie čas, ale dúfam, že toho máte teraz habadej.“
Neodpovedal som.
Niečo mi zvieralo hrdlo.
Nevládal som dýchať, ale pľúca robili túto činnosť automaticky za mňa.
Alma!
„Myslím, že to fungovalo lepšie ako s nafukovačkou. Viete ona nemala žiadnu energiu, ktorú by sme jej odčerpali pre vás. Táto mladá bola zdravá a mala jej kopec.“
Neskoro mi došlo prečo to robil. Bol som pokusom. Boli sme pokusom. Nemohol mať nič z toho, že ja žijem, lebo príroda ostane vyvážená. Niekto iný zomrie miesto mňa.
„Vy to budete predávať. Životy. Boháčom. Tým čo budú mať peniaze, aby si zaplatili. Samozrejme potichúčky. Kto by vás prezradil. Budú predsa radi, že budú žiť a budú chcieť aby sa to prevalilo rovnako ako vy. A Aj keď sa to časom možno stane, budete už za vodou. Zdrhnete niekam na Honolulu, alebo do mexika, niekde kde je beztrestnosť.“
Zachcechtal sa a balil svoj prístroj. Prístroj, ktorý vyvinul nato, aby v hypnotickom spánku prečerpal energiu a silu z jedného fyziologického celku do iného.
„Samozrejme. Ale vy ste si tiež prisiel na svoje, nie? A ako môj prvý zadarmo, tak sa nemáte na čo sťažovať. Buďte rád. A ako sme sa dohodli, potichu. Ešte niečo. Dievčina sa zobudí, keď lúsknete prstmi. Radím pretočiť film krátko pred záver a urobiť tak až vtedy. Samozrejme až po tom čo vypadnem.“
Pozrel som na nehybnú Almu. Pregĺgol som.
„A čo bude s ňou?“
„Na to nemyslíte. Vzala na seba váš údel. Bez toho aby o tom vedela. Bojím sa, že to pôjde rýchlo, ale je v tom nakoniec isté milosrdenstvo,“ hlas sa mu na okamih zachvel. Postavil som sa a natiahol svoje stŕpnúte údy. Cítil som sa vynikajúco a nemal som žiadne bolesti.
Šialenec konečne vypadol.
Urobil som ako mi kázal. Pretočil som film na koniec a luskol prstami. Alma sa poobzerala okolo seba, potom zakotvila očami na mojej tvári a usmiala sa. Ako vstávala, zrazu prudko skrivila tvár. Vyzeralo to, že od bolesti. Zavolal som jej taxi a krásne poďakoval. Ani nevedela za ako veľa.
***
Zložil som telefón, opäť ako v spomalenom filme. Volal mi otec. Vlastne on nie je môj otec.
Privrel som oči a s hrôzou ich znovu otvoril.
Ostrovček zmizol, videl som len šíri oceán. Čo ak už pre mňa iný ostrovček nie je.
