Keď sme si telefonicky dohodli rande, nevedel som do čoho idem. Z videnia som ju poznal dosť dlho. Pôsobila na mňa ako celkom normálna baba. Hodil som teda na seba môj obľúbený sveter a práve oprané džínsy. Mal som rád tento ležérny štýl obliekania. Pomaly som sa blížil ku nej. Posledný raz, som si prehrabol vlasy. Skontroloval zapnutú jatku a plný očakávaní vykročil.
Stojac pred dverami som jemne zaklopal.
„Dobrý deň!“ pozdravil som.
„Prosím poď ďalej, už na teba čakáme!“ pozvala ma dnu.
To že hovorila v množnom čísle mi prišlo akési čudné.
„Čo sa ma bojí, a radšej si niekoho prizvala na návštevu?“ preblesklo mi hlavou.
Neisto som vstúpil. Vo veľkej miestnosti nebol skoro žiaden nábytok. Až na stôl s tromi stoličkami a veľké, bielo kreslo tam nebolo nič. Čakal som aspoň nejaké skrine alebo sedaciu súpravu no márne. Stáli tam len malé skrinky s kopou čudného náradia.
„Kam som sa to dostal!“ v duchu som zanadával.
„Tak, mohli by sme sa predstaviť!“ podišla ku mne a podala mi ruku.
„Ja som Lucia!“
„Teší ma, Vladimír!“
Vtisla mi jemný bozk.
„Toto je moja kolegiňa, Vera!“ ukázala na ženu sediacu v rohu izby.
„Teší ma!“ poklonil som sa na diaľku.
Provokačne sa usmiala.
„Prosím, urob si u nás pohodlie!“ Zdvorilo som prikývol. Usadila ma do kresla.
„Fíha, tak to bude husté!“ blesklo mi hlavou. V mysli sa mi premietali filmové scény. Ja muž si to užívam z dvoma ženami naraz. Začínal som byť na seba pyšný.
„Teraz si užiješ!“ povzbudzoval som sám seba.
Až do chvíle, kým ku mne pristúpila. Vtedy som sa strhol, moja predstava sa rozplynula ako cigaretový dym. Sedel som tam rozvalený v tom kresle. Keď som ju zočil riadne som sa vydesil. V ruke totiž držala injekčnú striekačku s naplnenou ihlou. Druhou rukou, nasmerovala lampu priamo na moju tvár. Rozsvietila svetlo.
„Čo chceš robiť!“ zvolal som nervózne.
„Neboj sa, pekne otvor ústa!“ prikázala mi.
Aj keď nerád, poslúchol som. Trocha neisto som roztiahol žraločie čeluste. S tou ihlou pôsobila tak panovačne až som s jej zľakol.
Rutinným pohybom ruky, vyprázdnila obsah striekačky do mojej ústnej dutiny.
„Čo je to za svinstvo?“ zasipel som.
Jemne sa zaškľabila. Chvíľu ma tam nechala sedieť a tápať. Vtedy som zacítil, akýsi čudný pocit v ústach.
„Čo mi to spravila?“ nestihol som domyslieť.
Znova ku mne pristúpila , spolu s ňou tam stála Vera.
Sedel som s otvorenými ústami a slintal ako bernardín. Celý ksicht mi zdrevenel, necítil som nič. Vyplazený jazyk mi visel ako kus dreva. Keď som chcel niečo povedať, vydával som zvuky ako šimpanz.
„Vera, prosím kliešte!“ prikázala Lucia.
Celou silou som sebou trhol v snahe vymaniť sa. To už ku mne priskočila Vera, rukami ma mohutne chytila za hlavu. Čo prišlo potom by som najradšej vymazal. Lucia vrazila tie klieštiská rovno do mojich úst. Vtedy sa začal urputný boj. Metal som sa čo mi sily stačili. Vera mala silu ako hovädo, mohutne ma priklincovala do kresla. Zatiaľ čo Lucia ťahala, môj úbohý zub. Najprv sa celkom držal, napokon však tej konskej sile podľahol. Hlasno zaprašťal a zlomil sa v páse.
Lucia sa víťazoslávne usmiala. Keď sa ale lepšie prizrela, úsmev z tváre jej hneď zmizol.
„Kurva!“ zrevala nehnevane.
Zostali tam ešte nohy. Schytila znovu kliešte a boj pokračoval. Hlava mi lietala zo strany na stranu. Lucia to nevzdávala. Zamerala sa na pravú nohu môjho zuba. Po chvíli ťahania a páčenia, sa jej v rukách zjavila pravá noha . „Uf!“ Na chvíľu si vydýchla, logla si z fľaše koňaku a pokračovala ďalej. Zostávala ešte ľavá noha. To už som bol totálne mimo. Sedel som tam ako kopa šrotu. Tie dve sa na mne teda pekne odbavovali. Tá ľavá noha bola však proti, bránila sa zubami nechtami.
„Počúvaj Vlado!“ skríkla Lucia.
„Koľko ťa matka kojila, tvoje zubiská držia ako v betóne!“
Vôbec mi to neprišlo vtipné, chcel som to mať konečne za sebou.
Boj stále pokračoval. Ťahala, páčila nič sa nefungovalo ľavačka sa stále držala. Hlavu som mal sploštenú ako kameň z potoka. Od nervov mi vrazila niekoľko faciek.
„Ty hajzel, vyhodím ťa z okna!“ revala.
„Jej asi hrablo!“ pomyslel som si.
Totálne sa naštvala. Znížila kreslo celkom dolu. Vedel som, že je zle. Nohou sa mi zaprela o čelo a celou silou trhla. Vtedy sa to stalo. Ľavačka povolila.
„Mám ho!“ skríkla víťazoslávne.
„Konečne!“ vydýchol som si.
Pozberala časti môjho mŕtveho zuba a triumfálne ich hodila do koša.
Vera pomaly uvoľnila to mužné zovretie.
„Tak a teraz sa nám môžeš venovať!“ zahlásila Lucia.
„To iste!“ zašomral som potichu.
Nasilu som sa usmial. V momente keď si nalievali koňak som vybehol. Vystrelil som ako naštartovaná raketa. Bežal čo mi sily stačili. Chcel som byť čo najďalej od toho krvavého miesta.
Neznášam zubárov, mám z nich panický strach. Kto mohol tušiť, že tá baba je profesionálne deformovaná zubárka. V tej chvíli som sa zapovedal, už nikdy viac sa nedám nahovoriť na “rande na slepo“.
