Atanáz pozrel unavene do zrkadla. Vlastne nie, zrkadlo hľadelo naňho. V každom prípade unavene. Zrkadlo by sa predsa nemalo unaviť, nie? pomyslel si.
Práca ho nebavila, ale okrem nej nič iné nemal. Vracal sa do prázdneho bytu, k bezduchým veciam a netešil sa na každý nový deň.
Napriek tomu vyzeralo zrkadlo stále ešte dobre. Orieškové oči, hlboké a prenikavé sa odvrátili od obrazu pred sebou a Atanáz sa sklonil k umývadlu, kde si opláchol tvár aj ruky. Vrátil sa do izby a pohľadom sa prihovorili jedinému spoločníkovi, jedinej rodine, jedinej blízkej duši, ktorá ho trpezlivo čakala každý deň. Halila ju černota a tak stlačil gombík na ovládači a skrinka sa rozsvietila a rozozvučala zároveň.
Už si chcel umelo navodiť pocit radosti z voľného dňa, ktorý ho čaká, ale spomenul si, že ho celý sľúbil. Keď tá mníška bola taká otravná. A tak, aby sa jej zbavil súhlasil, že príde pomôcť rozdávať bezdomovcom stravu. Do kelu.
Je pravda, že sa na to mohol vykašľať, ale Atanáz sa od detských liet nedokázal zbaviť zodpovednosti a slušnosti. Tak teda pôjde, ale dnes sa už preto trápiť nebude.
Zahnal otravnú myšlienku a sústredil sa na spoločnosť televízora.
***
Ten deň nebol až taký stratený ako si myslel večer. Slnko krásne svietilo, do krajiny aj mesta sa tíško šuchtavo vkrádala jar a nezbedné škovránky, alebo čo za hmyz to bol túto skutočnosť oslavovali spevom. Vlastne čvirikaním. Ale to je jedno, znelo to príjemne.
Pred kláštorom ho síce čakal húf trosiek, poväčšinou podnapitých, bez ohľadu na skorú hodinu a tiež niekoľko žien zahalených do depresívnych kutní, ale aj dve milé a sviežo mladé kuriatka. No dobre, neboli to kuriatka, ale s radosťou a chuťou by si do nich zahryzol. Tak dobre nezahryzol, ale...
nerozoberajme to, sú tu predsa tie mníšky...
Za iných okolností by Atanáz sedel doma a o túto idylku by prišiel. Tak dobre nebola to celkom idylka. Ale je to aj uhol pohľadu. Keď sa na to pozriete, vlastne spáchal dobrý skutok.
***
Nedeľa bola o to smutnejšia a ani jeho verná, dlhoročná láska ho nedokázala utešiť. Bolo totiž skoré ráno a všetky stanice vysielali nejaké sprosté, otravné rozprávky. Neveril, že ich niekto pozerá.
Musí počkať aspoň do poludnia, aby sa mohol rozčúliť na pravidelnej politickej hádke.
Zrazu si spomenul na včerajšok a otočil hlavou, aby sa pozrel čo si vlastne za svoju službu vyslúžil. Na stole hanblivo ležal lístok do kina. Dve špinavé útržky s menami a adresou pobytu (pod stolom v staničnom bufete, park pri stanici), ktoré dostal od nejakých zúfalkýň s ponukou na „lásku" zhúžval ešte večer a zahodil. Pri tej spomienke sa striasol.
Pozrel na lístok. Názov spoznal, jeho milučká na to v jednom kuse upozorňovala vo forme reklamy.
Keď si to uvedomil, zasmial sa. Veď to je rozprávka. Akoby ich nemal dosť.
Vrátil lístok na stôl a znovu sa začal hrať s diaľkovým. Čo ak?
Deň sa mu neuveriteľne vliekol, tak ako každý víkend. Už aj navaril, najedol sa, popratal, vypral a vyžehlil si košele a stále nie je večer.
Pohľad mu znovu zaletel na stôl. Lístok s ním koketoval celý deň. Ále čo, veď pôjde.
V skutočnosti nechcel dôjsť až do kina. Hľadal len zámienku na vychádzku.
Cestou mu však do nosa nič nefrnglo a tak sa nemal sám sebe ako vyhovoriť. Prekvapilo ho, že tam neboli len deti, ale aj mladí ľudia a dospelí. Proste rôzní návštevníci.
Nik však nebol sám. Smútok mu pohladil srdce a Atanáz pozrel melancholicky do zeme, než sa rozozneli zvučky a následne spustil kreslený film.
Keď skončil bol sklamaný. Z toho, že nebol sklamaný. Celkom ho to pobavilo a s nechuťou si priznal, že mu spríjemnil nedeľu. Vychutnával si ešte frmol pred kinom, nevedomky vysával z odchádzajúcich spoludivákov teplé emócie, unikajúce molekuly vzájomných vzťahov, citov, lások.
Osamel.
Poobzeral sa okolo. Ešte zazral v diaľke zmenšujúce sa siluety. Jednu sprevádzal až kým sa nestratila za rohom celkom, lebo stála za sprievod. Vrátil sa duchom na miesto, kde zanechal svoju telesnú schránku. Až teraz zbadal postavičku oproti v parku. Bola mu povedomá a keď sa pozrel lepšie, uvedomil si, že cez tie vlasy, šatky a vyhrnutý límec sa naňho usmieva. Pohla hlavou a priblížila sa.
„Zdravím," vzhľad vylučoval slušnosť, ale tón o nej ubezpečoval.
Bol to bezdomovec, ktorého stretol včera. Odzdravil.
„Čo tu robíte?" spýtal sa.
„Vedel som, že má končiť kino. Rád sledujem ľudí, ako ho opúšťajú. Väčšinou sa im film páči a idú domov natešení, rozžiarený, šťastný. Keď niesom šťastný ja, tak sa chcem tešiť aspoň ich šťastím," znelo to logicky a uveriteľne.
Atanáz si uvedomil, že aj on sám je vlastne bezdomovec.
Pred chvíľou predsa robil to isté.
Pozrel na muža inými očami.
„Ako sa voláte?"
„Jožo,"
„Pozývam ťa na pivo. Ja som Atanáz," už nebol dôvod aby so ho štítil, veď sú si rovní. Podal mu ruku a v duchu sa tešil. Bude mu chutiť.
