Zostala sama. Sama samučičká.

Zradil ju. Zradil ju aj on a to nečakala. Nie od neho. Od neho jediného to nečakala. To poznanie v nej vzbudilo priam zúfalstvo.

Zúfalstvo a beznádej.

On. Človek, ktorého tak milovala. Milovala nadovšetko. A bola presvedčená o jeho bezvýhradnej a nekritickej láske k nej. Láska bolo slabé slovo. Spriaznené duše, akoby jedna, vystihovalo lepšie ich vzťah. Aspoň do tejto chvíle.

Zúfalstvo ju  pohlcovalo, zaplavovalo jej myseľ stále viac. Zrazu nemohla dýchať, dusila sa. To tá psychická bolesť ju paralizovala, ochromila celú jej bytosť, telo, myšlienky, pľúca.

Skúsila nasať vzduch znova. Nie, nevie sa nadýchnuť. Už nedýcha vzduch.

Nechcelo sa jej už ďalej žiť.

Túžila zomrieť...

Áno, to bolo jej východisko. Únik. Z bolesti, trápenia, nešťastia, ktoré prežívala v tej chvíli, v tom okamihu.

Pozrela na bielu skriňu pred sebou a znovu si začala uvedomovať okolitý svet v jeho rozmeroch.

Nábytok, koberec, steny, miestnosť v ktorej sa nachádzala.

Boli tam a bolo tam aj riešenie.

Smrť!

Ale ako?

Samozrejme samovražda, prebehlo jej mysľou.

Čo potom?

Tma?

Chvíľu nad tým premýšľala. Skončí to? A čo vlastne skončí?

Dýchanie, poznanie, cítenie, myslenie... Všetko?

Veď to chce! Či nie....?

„Nie!" v tom okamihu na ňu vykríklo Slnko, popritom silno, prenikavo, prekrásne žiarivo a jasne zasvietilo. Zasvietilo v jej vnútri, usmialo sa na ňu svojími žiarivo prenikavými farbami, bolestne ale živo a ona to vnímala svojími skutočnými očami.

„Nie!" zakričala jej duša, ktorú to  prebudilo. Nie, úplna likvidácia" Nie, úplný zánik!

Viac už nič, ani len tá tma?!

Zrazu sa jej zmocnil strach,  hrôza. Hrôza z toho, že už nič nebude. Nič - to je desivé, strašné.... Horšie ako tma, ako dusenie, ako slzy....

Aj keď sa jej to nepáči a nie je to príjemné, predsa len je to niečo.

Myšlienka na samovraždu odišla. Do minúty od svojho príchodu. Odišla a ona jej viac ani len dvere nepootvorila, ani len na ňu úkosom nepozrela.

V tej chvíli sa otvorili iné dvere. Stál v nich starý muž so šedivou bradou. Muž, ktorého tak ľúbila. Pozrel trochu prísne na to jedenásťročné, uplakané dievča, ale aj cez zvyšky hnevu zazrela v jeho očiach lásku k  nej. Lásku, ktorú nemohlo zničiť nič. Preto sa oplatilo žiť.

„Už ses uklidnila?" spýtal sa jej, jeho hlas v jej ušiach zazvonil. „Tak jdeš s náma?"

Vrátila mu pohľad. „Dobre dedo."

 ***

Nedá mi nevyjadriť sa k obľúbenej téme mnohých poviedok Samovraždy, ktorá je ich častým námetom. Mám pocit, že väčšinou podávaného len z jedného uhla pohľadu, mne na hony vzdialeného a nepochopiteľného.