Starý, neudržiavaný dom s malými oknami smerujúcimi na sever ma utvrdzoval v mojej nicotnosti. Zatuchnuté, skoro plesnivé steny mu dodávali istý šmrnc. Drevo v kachliach pod uhlím pukotalo a plamene slabého ohníka si až prekvapujúco radostne tancovali. Tupo som hľadela do ich pootvorených dvierok.
Pocit skľúčenosti a samoty schoval moje čelo do zapopolnených dlaní a urobil zo mňa novodobú popolušku.
„Vyzeráš tak smutne. To vôbec nie si ty. Nepoznávam ťa," prehovoril zrazu hlas. Neotočila som sa. Nehybne som kľačala ďalej a snažila sa presvedčiť samú seba, že ten hlas bol skutočnosť. Ale nebol. Vedela som to.
ON bol dôvod, prečo som sa ocitla akoby v minulom storočí.
Keď som sa mu snažila uniknúť. Oslobodiť svoju dušu, svoje srdce od závislosti a túžby počuť Ho znovu a znovu...
Zatrpknuto som vzdychla a v duchu som sa vysmiala tej naivnej deve. Akoby pobadal ten letmý záchvev veselia na mojej tvári.
„Tak je to lepšie," počula som.
Neobrátila som sa. Nemusela som. Vedela som, že zázraky sa nedejú. Asi som cez deň zanedbala pitný režim.
„Odkedy sa so mnou nerozprávaš?" nástojil.
Veľký pavúk v rohu miestnosti sa nehýbal. Zvláštne. Nemohol mi nahnať strach. Žiaden živý exemplár nemohol mať takú veľkosť, ale nevyľakal by ma ani keby sa pohol. Niektorých vecí som sa nebála. Ale iných...
„Nie si tu," odpovedala som prázdnym stenám.
Zasmial sa svojím teplým smiechom.
„Ako myslíš," súhlasil zrazu.
Podľa toho som Ho spoznala. Pokiaľ nemusel nehádal sa so mnou a ledabolo prikyvoval.
Vonku sa ozval nejaký šramot. Spozornela som. Moje malé, ale o to kvalitnejšie senzory po bokoch hlavy ma upokojili. Bol to len vietor, ktorý sa pohrával so smetím na dvorčeku.
„Dostal som tvoje dopisy. Boli nádherné!" mala som pocit, že sa snaží vysvetliť mi dôvod svojej návštevy.
„Tie na ktoré si mi nikdy neodpovedal, ani len pozdravom?" zmobilizovala som zvyšky svojej niekdajšej energie a zapálila ohník života v svojej duši.
Znovu smiech. Nebolo to vôbec fér. Odzbrojoval ma ním.
„Som predsa tu," klamal pokojne, keď sa dosmial.
Vstala som a obrátila sa. Nehľadala som ho očami, ani som sa nepoobzerala po izbe. Posadila som sa vedľa Bena, nevšímajúc si ho. Bol ešte stále plachý, odkedy ho otec dovliekol z útulku, stiahol chvost a otvoril tlamu. Súčasne však vedel, že vedľa mňa neostane a odbehol preč.
Usmiala som sa naivite dievčaťa, ktorá akoby verila tej poslednej vete.
„Čo mi to pomôže? Aj tak sa nič nezmení," vedela som, že to počul, alebo som v to aspoň dúfala, aby som tie slová nemusela opakovať.
„Píšeš mi tak krásne listy," opakoval sa On. „To ty vnášaš všade život," oznámil mi zrazu.
„Vravel si..." ďalšie slová nechceli vyjsť von.
„Ale áno, viem..." tiež nedopovedal. Bolo to tak dobré, lebo by aj tak nezmenil svoj názor. Vedela som to, napriek tomu, že som túžila práve po opaku.
„Nepomáhaš mi," začala som Mu vyčítať s nepredstieraným hnevom. Delilo nás skoro tisíc kilometrov, ale akoby som sedela vedľa Neho.
„Prepáč," neznelo to úprimne. Vzápätí pokračoval a tým to vysvetlil. „Chcel som spoznať tvojich nových priateľov. Píšeš o nich tak zaujímavo. Už som si ich obľúbil a to ani neviem ako sa volajú."
Samozrejme, že som vedela o čom hovorí. Nezdalo sa mi to milé, ani zábavné. Silene som sa zasmiala a vyznelo to presne tak ako som chcela.
„Nie sú to moji priatelia!"
***
„Prestaň, okamžite s tým prestaň" hlas znel rozkazovačne, ale nevšímala som si ho. Sprvu to bolo desivé a aj som utiekla. Ale ktosi povedal, že zvyk je železná košeľa, alebo také niečo.
Nepáčilo sa im to. Aj my to povedali.
„Nie som tu preto, aby som sa vám páčila... a keď už hovoríme o tých sympatiách... prečo si myslíte, že vy sa páčite mne?" neprestávala som pri prezentácii svojho názoru nadšene narábať s metlou.
„Si to nemyslím," vyťahoval sa najdrzejší z nich. „Som počul, keď si mala návštevu," vysvetľoval mi ďalej a zatváril sa pri tom hanblivo.
Škaredo som na neho zazrela.
„Už sa odučte špehovať ľudí. Tých živých..."
A o to bojovnejšie som pokračovala v zametaní.
„Že ťa to baví... stále len upratuješ. Prestaň s tým. Ako tu potom my máme žiť?" skúšal apelovať na moje svedomie.
„Práve lepšie... ste si zvykli na špinu, neporiadok a prach... ale uvidíte, aké to tu bude príjemné keď skončím," ukazovala som na lepšiu stránku výsledku môjho úsilia.
„Si cvok? My strašidlá máme žiť na čistučkej a čerstvo vypratanej povale? To si kde počula?"
„Hlásili,"
„Ako kde?" chcel počuť konkrétnu odpoveď.
„Čítala som vo večerníku," klamala som a pri tej nehanebnej lži som pozrela milému strašidlu rovno do očí. Pevne a bez začervenania.
Zošpúlilo pery.
Ako vravím. Prvý krát som sa ich zľakla a utiekla som.
Vlastne som ich tam aj čakala.
Ten dom bol pre ne príliš typický.
Po čase som sa s nimi...
...no vlastne nespriatelila, ale zvykli sme si na seba a robili mi v mojej samote jedinú spoločnosť. Otec bol stále odcestovaný.
Napísala som o nich aj Jemu.
Vždy mi všetko uveril.
***
„Ale áno, je v poriadku," pevne a presvedčivo hovoril telefónnemu slúchadlu, na ktorého druhom konci bola moja mama. Pritom na mňa letmo pozrel a usmial sa.
Pozdravil jej a zložil.
„Brala si dnes svoje lieky? A ako sa cítiš?" spýtal sa a posadil ma k sebe na pohovku.
Ben sa bojazlivo pridal.
„Dobre otec," môj hlas bol slabý, tak som sa cítila.
Ešte chvíľu na mňa hľadel so smútkom v očiach a vzdychol si.
***
Nevedela som prijať odmietnutie a prehru.
Keď to zistili, presťahovala som sa k nemu.
Ale otec sa nevedel vyrovnať s tým, že som sa zbláznila.
asi sa vám to nebude páčiť, ale nemôžem si nespomenúť na svojich verných zaprášených priateľov...:D. Venujem im to s láskou.
