Prológ:
Požiarnici pobehovali hore dole. Neďaleko postávali mladé dievčatá, zjavne si neuvedomovali vážnosť situácie a snažili sa zaujať pozornosť zasahujúcich. Vlastne nezomrel nik, tak čo, že pár desiatok ľudí prišlo o strechu nad hlavou?
„Kto býval na treťom poschodí?" spýtal sa fešný veliteľ nešťastnej domovníčky. „Byt bol našťastie prázdny," dodal.
Tá si ho nevšímala, len lamentovala. „Bezdomovci, všetci budeme bezdomovci."
***
Sadol si do prázdneho kupé, hlavu oprel o stenu a privrel oči. Nadýchol sa keď vychutnával okamih ktorý trval len tri sekundy.
Otvoril oči a pozrel na okno. Vyzeralo to, že pozerá skrz. Nie!
Závidel mu. Hnusnému vlakovému oknu. Už celé roky sa takto vozilo a pozorovalo krajinu ktorou vlak prechádzal.
Nemusel načúvať, pretože jemný záchvev, keď sprievodca zabuchol dvere vagónu ucítil hneď.
Svet okolo sa začal pomaly rozbiehať, zrýchľoval a o chvíľu sa už hnal preč od neho.
Ale tu, v tomto vlaku, vagóne, kupé je kľud. Nádherný, mĺkvý kľud, ktorý si on prišiel vychutnať.
Na tejto trase nikdy nebýva veľa cestujúcich, akoby vlak išiel na koniec sveta, kam nikto iný nechce. Len vlak a on.
Dúfal, že dnešok nebude iný a pritom pohládzal očami nádheru striedajúcich sa a unikajúcich obrázkov s šťastným úsmevom na perách.
Zrazu si oproti nemu sadla Spomienka. Spoznal ju hneď podľa spôsobu akým si zapálila cigaretu. Nahnevalo ho to, lebo to bolo nefajčiar kupé. Navyše chcel, aby odišla. Poznal ich, niektoré boli dosť otravné.
„Toto je nefajčiarske kupé," poznamenal sucho v nádeji, že ju odplaší. Ale prerátal sa, nepomohlo to. Zrejme jej nikotínový návyk nebol silný, lebo bez zaváhania típla skoro celú cigu.
V duchu zakrútil hlavou, Spomienka akoby to gesto videla a pousmiala sa.
„Mohla ste ísť do fajčiara," navrhol nesmelo s chabou nádejou v srdci. Zasmial by sa sám sebe, ale nejako tušil, že mu do smiechu nebude.
„To sa nedá," zašemotila. Nikdy nebol šťastný z toho aký má skvelý sluch, pretože počul často viac, ako chcel. Ako aj teraz.
„Prečo by nie, je hneď vedľa,"
„Ja som Spomienka tohto kupé. Žijem zo zvyškov citov, ktoré tu ostali. Niektoré teda nič moc, poviem vám," už to začalo. Toho sa bál.
„Viete, nie som zvedavý," skúšal ju umlčať. Vlak príjemne uháňal, uvedomoval si, že si to nevychutnáva.
„Ále ste, a dosť. Pozeráte na mňa a premýšľate, prečo som taká škaredá,"
„No, keď už ste pri tom. Ani nie tak škaredá, ale prečo mi ukazujete svoj veľký, vráskavý zadok a..." zaváhal.
Spomienka sa zamračila, to ho povzbudilo, aby dokončil vetu. „...a prečo na vaše prednosti pôsobí zemská príťažlivosť?"
„Som holá ako pravda, moja podstata je ľudská. Nakoniec keď zavriete oči môžem byť krajšia," skúsila sa koketne usmiať. „Spomeňte si."
Znovu privrel oči, lebo to bol nakoniec rozumný návrh. Aj keď s tým nebol celkom spokojný. Rád pozoroval krajinu. Spomínal si. Keď bol mladý, rád stál pri otvorenom okne a nechával vzduch, aby mu vyfúkal nejaký extravagantný účes. Po štyroch hodinách to bolo to najfixnejšie tužidlo a zadarmo... zasmial sa. Teda toľko čo stál lístok.
Tešil sa na vôňu stanice, evokovala v ňom cestovnú horúčku, radosť z cesty. Vôňa stanice. Pousmial sa. Moč opilcov, zmiešaný s potom, pivom, múky z párkov, horčice a prachom. Coco Stanica.
„Vidíš, nezabudol si," začul hlas Spomienky.
„Stále tomu nerozumiem. Každé kupé má svoju spomienku?" zaťato držal oči privreté, aby ušetril svoje oči od toho negustiózneho pohľadu.
„Má,"
„Ale veľa som ich zatiaľ nevidel a to som sa už nacestoval dosť," odporoval.
„Pretože vidieť môžeš len tie z nás, ktoré si sčasti zažil. V tomto kupé si už raz cestoval. Len vtedy išlo v inom konvoji a iným smerom,"
Tentoraz ho zaujala natoľko, že otvoril oči, bez ohľadu na dôsledky. Hneď sa však striasol, ale nechuť potlačila zvedavosť.
„Kde? Kedy to bolo?"
Nemusel sa doprosovať. Spomienka sa zhovievavo a s pochopením usmiala a bez dlhého dožadovania mu to prezradila. Vyslovila to tíško a tentoraz bol rád, že mu sluch slúži stále tak dobre. „Tak si spomeň," dodala ešte. Znovu privrel oči, ale nie aby uhol pohľadom, ale práve preto, aby jej uľahčil návrat. Spomienke.
Áno, vtedy sa vracal domov a tešil sa. Veľmi sa tešil. Dve deti a stále bývali u svokrovcov. Ale hneď na druhý deň si mali ísť po kľúče. Kľúče od nového bytu.
Spomienky leteli. Leteli tryskom. Najkrajšie a najvýznamnejšie roky jeho života. Ich života. Deti vyrástli, mali vlastné rodiny. Škoda len, že časť jeho bytosti ho opustila. Zomrela skôr a nechala ho tu samého. Odvtedy často cestuje. Nikam a znovu domov. Domov, do bytu v ktorom býval taký šťastný.
Otvoril oči. Spomienka sa mu už nezdala taká škaredá. Naopak. Usmieval sa na ňu ako na starú priateľku.
„Škoda," hlas mu chraptil. „Škoda, že je to všetko preč."
Pohladila ho po ruke.
„Preto som tu. Bude zas dobre. Len ty, všetky tvoje krásne spomienky a unikajúca krajina. Nechceš to?" ponúkala ho.
Ani sa nespýtal na cenu. Ponúkla mu presne to čo chcel. A k tomu zhorenisko.
"O všetko som sa postarala, neboj sa."
