Pozrel som na svoje hodinky. Na Titane svitol nový deň, zoberiem niekoho na výlet.
***
Vedel som, že sa jej to nepodarí. Tak ako nikomu pred ňou ani po nej. Chvíľu som ju nemo pozoroval, bolo to príjemné. Nenápadná, pritom však pekná a príťažlivá.
Ostatní návštevníci, väčšinou známi, už situáciu poznali a buď išli po schodoch, alebo použili svoju rokmi vytrénovanú trpezlivosť a počkali si hodinku - dve na druhý výťah. Ten bol preťažený, nevedel na ktorom poschodí skôr stáť, ale za tie roky si nevydýchol ani na okamih. Nespomínam si ani, že by si zobral dovolenku, alebo bol PN. Pracoval aj za parťáka.
Vrátnik sa nakoniec zľutoval a pomaličky k nej pajdal, tak som sa narovnal a gestom ruky ho odohnal. Pochopil a bez zbytočných rečí sa stiahol. Predchádzajúce skúsenosti ho poučili, že mi nie je roveň protivník.
Slečna sa už chcela vzdať, prišiel som práve včas.
„Vy to tu veľmi nepoznáte, že?" prihovoril som sa jej a pri pohľade tých nádherných očí som sa snažil pôsobiť čo najmilšie. Presne ako som predpokladal nimi zaklipkala.
„Asi je pokazený," poznamenala všímavo.
„Áno, už roky. Vlastne odjakživa, ak si dobre spomínam,"
To ju trochu zarazilo. Predvídal som kam by sa náš rozhovor ubral a preto som ju radšej predbehol.
„Ak sa neponáhľate..." začal som.
„Kam? Na daňový úrad? Kto by sa tam už ponáhľal," zasmiala sa rozkošne. V duchu som s ňou súhlasil a v skutočnosti som sa pousmial s ňou.
„Chcete ma pozvať na kávu?" prekvapila ma svojou smelosťou a priamosťou. Na chvíľu. Hneď potom ma schladila.
„Nie ste prvý, ani druhý ani posledný. Nemám chuť. Šéf povedal, že keď to tu vybavím, mám zvyšok dňa voľno. A tak chcem ísť ešte na nákupy, potrebujem nejaké prádelko a ďalšie ženské drobnosti," otočila sa a pobrala sa k schodom. Musel som reagovať rýchlo, ale s tým som rátal.
„Ja ten výťah viem ovládať!" navrhol som jej chrbátiku.
„Prosím, poďte," a otvoril som dvere. Ich škripot ju zastavil a vrátil. Dokonca s pôvabným úsmevom na krásnych perách.
"Ďakujem," povedala potichu, keď ma tesne minula, ako nastupovala. Jej parfum bol jemný, nevtieravý, ale neprehliadnuteľne zvodný. Zavrel som za nami.
Otvoril som maskovaný kryt v strope a odhalil jeho tajné ovládanie. Súčasne som zablokoval dvere.
„Musím vás upozorniť, že to nie je obyčajný výťah. Myslím dokonca, že je jediný svojho druhu," dodal som a snažil sa, aby to znelo tajomne.
„To som počula od šéfa. Vraj nepozná na celom svete podobný výťah, ktorý je stále pokazený," súhlasila ale nie tak vtipne, ako myslela.
„To je tak, že ho treba vedieť ovládať. A odvezie nás..." vložil som do vety nešťastnú pauzu, aby som trochu vygradoval napätie.
„Na piate," požiadala.
„Až na Titan," zároveň som stlačil jeden z gombíkov. Stroj sa dal do pohybu. Pozrel som letmo na hodinky. Práve päť minút. Toľko času mám, aby som jej to vysvetlil. Tri mi už v cieli odpadli, keď to uvideli nepripravené.
***
„Je tu krásne," zvolala s nadšením a presvedčivo. Mne to po toľkých návštevách pripadalo ošúchané, tuctové a popravde by som radšej balil kočky na krásnu, prirodzenú Zemskú prírodu, ale na ne to nemalo ten účinok.
Pustatina ako na Sahare. Len škaredšie. Miesto hladkých pieskových dún, kamenisté plošiny. Sem tam umelo urobený výbeh.
„Je to určite bezpečné?" obrátila ku mne svoje žiarivé diamanty a ja som mal pocit, že táto je tá pravá a osudová. Ako už tritisícstosedemdesiatšeť krát predtým.
„Kým vidíme slnko, je." ubezpečil som ju.
„Aké je smiešne, malé oproti tomu ako ho vidíme na Zemi, že? A ako sa to vlastne volá?"
„Titan, jeden z mesiacov Saturnu. Domorodci ho volajú Taziparinuch. Neviem prečo?" To balenie začalo byť nudné, aj keď som mal pri sebe vyslovenú kosť.
„Kde sú teraz?" neprestávala s otázkami.
„Spia. Slnko im nerobí dobre, potrebujú tmu. Ako niektoré zvery u nás," poučoval som.
„Čo by nám urobili, keby sme sa s nimi stretli?"
„Zvláštna otázka. Nikdy som netúžil zistiť odpoveď. Jeden môj priateľ, ktorý o tomto tiež vedel, totiž na to bol zvedavý ako vy a predsavzal si, že to zistí. Viac som ho nevidel," poučoval som ju, bez chuti nasledovať ho.
Pozrela na hodinky, pousmial som sa tomu milému a opatrníckemu gestu.
„Deň na Titane trvá 382 hodín," pri tom som pozrel na svoje, upravené hodinky. „Do západu slnka máme ešte takmer stopäťdesiat. Vlastne je skoro ráno." Nato sa zasmiala a rozbehli sme sa k jednému z upravených miest.
***
Bol to príjemný deň. Trochu dlhý. Aj sme si pár krát zdriemli.
Pobozkala ma. Nevedel som sa od nej odlúčiť, ale kútikom oka som zaregistroval západ slnka.
„Musíme ísť. Pri výťahu si ešte pozrieme západ slnka. Je to trošku odlišný pohľad ako na Zemi, ale tiež zaujímavý a pekný," dodal som. Vyrazili sme ruka v ruke k výťahu. Keď už sme stáli pri ňom, obzreli sme sa a pritom som stlačil gombík. Po chrbte mi prebehol mráz. Známe šťuknutie, ktoré malo zaznieť sa neozvalo. Pozrel som na displej akoby v spomalenom filme.
Error. Ako je to možné?
Slnko zrazu zapadlo, na mesiaci sa rozhostila tma. Ten pohyb som cítil...
***
„Konečne," vydýchol si opravár, zavrel dvere na výťahu a pozrel spokojne na vrátnika, ktorý krčil škodoradostne nosom. „Poviem vám, bola to fuška, myslel som, že to nezvládnem."
„Ste macher," potľapkal vrátnik opravára po pleci. „Tento výťah skoro nikdy nefungoval. Naši návštevníci vám budú vďační. Naši daňový poplatníci,"
„Áno, snáď už bude v poriadku. Keby sa rozhodol znovu štrajkovať kľudne ma zavolajte," stisol vrátnikovi ruku a rozlúčil sa.
