„Zaradíme trojku,“ povedal pokojným, príjemným hlasom.
„Čože?“ spýtala sa mladá dievčina za volantom vyľakane. Vzdychol si a na dve desatiny sekundy privrel oči. V okamihu ich otvoril.
„Keďže tam máme päťdesiatku, tak si pekne zaradíme trojku. Tá odpovedá rýchlosti,“ snažil sa znieť pokojne, keď si robil svoju prácu a poučoval ju.
„Nie,“ síce sa snažila odpovedať tiež kľudne, panika v jej hlase to prekričala.
„Ale áno, rýchlosť na ňu už predsa aj tak máme... to len, aby sme netrápili motor,“ vysvetľoval unavene, pretože to bola tento týždeň už piata „prvá“ jazda. Našťastie toto nebolo najhoršie.
„Nie,“ trvala mladá na svojom. Zasmial sa teplým spôsobom. Toto ešte nezažil. Zošľapol spojku a jemne pohladil páku. „Šoférka“ pozerala nahnevane cez okno.
„Kľud, piánko, nič sa nedeje,“ opakoval po stotosemdesiatšesťtisíctristodvadsaťdruhý krát tú istú frázu. Niekedy aj zaberala.
„Hmm,“ výrazná odpoveď.
„Na svetelnej pôjdeme doprava,“ navigoval.
„Aha... tu je semafor...“ skrivila ústa. Našpicoval uši a začul posledné slová.
„Doparoma, bola červená,“ prvý krát porušil tento vážny predpis so žiakom.
„Som ho nevidela...“ neznelo to ako ospravedlnenie, skôr ako výhovorka, aj keď hlások bol tenučký a slabý.
„Vy ste veľmi všímavá, však?“
Po niekoľkých dlhých a pomalých minútach zvoľnil ostražitosť, pretože konečne vyšli za mesto. Kochal sa krajinkou, jemu, automobilovému fanatikovi stačila. Tá lúka s pováľanou trávou, v pozadí pár oskubaných kríkov a pred nimi mierne kľukatá, úzka a hrubou vrstvou hliny pokrytá asfaltka. Poznal ju dôverne a napriek nepresvedčivému výzoru v ňom vzbudzovala pocit bezpečia. Tento týždeň ju absolvoval už piaty krát..
„Nádherná idylka, že?“ pokúšal sa o konverzáciu. Jeho žiačka si ho však veľmi nevšímala. S hlavou prilepenou na prednom skle, púlila oči na cestu. Zopakoval svoju otázku. Aj tretí krát, ale hlasnejšie a naliehavo, pretože strácal svoju povestnú trpezlivosť.
„Ja neviem, musím sledovať premávku,“ odvetila bez záujmu a prerušenia očného kontaktu s vozovkou. Rozosmial sa nahlas.
„Berta, tu nie je žiadna premávka. Je to lokálna a nepoužívaná, vidiecka cesta na letisko.
„Áno, ale aj tak, ideme príliš rýchlo,“ preniesol váhu a nahol sa k palubnej doske. Preboha, spomalila na štyridsať. Vzdychol si a vo svojom vnútri sa snažil pozbierať maximum trpezlivosti.
***
Z auta nevystúpila. Vypadla. Vyžmýkaná a požutá. Tieto hodiny jazdy v autoškole boli náročné a horko-ťažko sa vyvliekla bez duše na ôsme poschodie. Doma sedela dve hodiny skoro bez pohnutia.
Napriek tomu si uvedomila, ako sa na tieto okamihy v autoškole tešila. So šteklením na hornej pere, sledovala počas teórie mohutného inštruktora a učiteľa v jednej osobe. Túžila sa dotknúť jeho košele, tak, aby cítila jeho pokožku, vedela však, že sa toho okamihu pravdepodobne nedočká.
***
Ďalšími cvičnými jazdami sa Berta zlepšovala. Zjavne bola talentovaná.
„Zdravím vás,“ pozdravil Medard bandu svojich žiakov. Hľadiac na nich trochu úkosom, zošpúlil pery a mľaskol.
Poniektorí ho odzdravili, iný len pokývali hlavami a posadili sa.
Blížil sa síce čas skúšok, ale teóriu zatiaľ stále nemali prebranú.
Jedna z nich určite skúšky nespraví a nepodarí sa jej to ani opakovane. Ale ostatní ušli.
Otvoril ústa a začal vysvetľovať učivo, snažiac sa pritom nevšímať si Bertin uprený a túžobný pohľad.
Bol unavený. Strašne. Ale vedel, že ho ešte čaká jedna jazda... po teórii. S Bertou. V mysli sa pritom s úsmevom pozastavil.
Jej krátke sukničky, odhaľujúce nádherne tvarované nohy, príjemný parfém a pohľady sa ho snažili stále zvádzať. Ani netušil o jej vzrastajúcom zúfalstve.
Nie, pre neho to nebolo dôležité.
„Takže o týždeň a pekne si doma prejdite, čo sme si prebrali,“ pozdravil ich a začal si baliť veci.
Berta sa tiež chystala. Chvíľu ju nechal čakať a potom nasadiac svoj neosobný, ale prívetivý úsmev povedal. „Tak teda poďme.“ A zišli spolu k autu.
„Ako? Pripravená?“ spýtal sa, natiahol ležérne ruku a podával jej kľúče od auta.
„Hmm,“ zašemotila nesmelo na odpoveď. Napriek tomu, že sa tvárila vyzývavo, bola dosť hanblivá.
Otočila kľúčom. Podvedome sa prikrčil a zažmúril oči, keď svojím začiatočníckym štartovaním týrala motor a prehltol poznámku a chuť udrieť ju.
„Tak teda pôjdeme von z areálu a potom si rozmyslím kam ďalej?“ navigoval a opäť sa usmial.
***
Stáli v kolóne áut pod semaforom, ktorý ich zastavil. Skúšal konverzovať veselo a uľahčiť tým trochu hustú atmosféru.
„Som rád, že si tento krát tú červenú neignorovala,“
Potykal si s ňou skoro. Po prvej jazde. Bolo to tak pre neho ľahšie.
A smiešne, keby si mal na to spomenúť.
Otázka v očiach.
Nevedela ako na to. Nešlo jej to. Zrejme pre ten veľký vekový rozdiel medzi nimi. Stále, keď s ním musela pre niečo hovoriť, snažila sa ho oslovovať tak, aby sa vyhla tykaniu.
Nakoniec, po dvoch týždňoch sa to v nej zlomilo. Ale bavil sa na tom aj teraz.
„Teda... som si ju nevšimla, ale veď tie autá predo mnou ma nepustili,“ usmiala sa pri odpovedi trochu šibalsky.
Tiež sa zasmial.
„No super, stále si nevšímaš semafory? Mala by si sa to naučiť, je to dosť dôležité a navyše to policajti vyžadujú, vieš? Ber to odo mňa ako dobrú radu,“
„Ja viem, ale nejako mi to nejde....“
„Neboj, sa naučíš,“ naskočila oranžová, ale stále sa ešte nepohli. Čakali kým autá pred nimi uvoľnia cestu. Berta bez upozornenia ľahko zaradila jednotku.
Konečne.
Pohli sa. Rozbiehali sa pomaly, autá pred nimi ich blokovali.
Dvojka... no nejako sa prestala báť toho radenia a o chvíľu tam bola už bez problémov trojka.
Pozrel na ňu so záujmom. Je šikovná. Aj ho priťahovala, ale bál sa toho vekového rozdielu. Bál sa akéhokoľvek záväzku. Bál sa ďalšieho vzťahu.
Periférne zaznamenal neobvyklý pohyb. Rýchle otočil hlavu dopredu, zdvihol oči a vzápätí zošliapol svoju brzdu.
Tá cigánka je ale hlúpa. Takto prebiehať cez frekventovanú cestu s malými deťmi. Navyše je tak šero.
Zovrel pery.
Bolo to neskoro?
