Práve som sa špáral v uchu perom a pritom som znovu sníval s otvorenými očami, keď zazvonil poštár. Bez nadšenia som sa odšuchtal k dverám a otvoril mu. „...brý deň" pozdravil ma a strkal mi do rúk pero s obálkou. Nepáčilo sa mi to. Veď to môže byť aj predvolanie na súd, alebo platenie alimentov... jeden chlap nikdy nevie. „Čo je to?" zamrmlal som a škúlil som po obálke hľadajúc odosielateľa. „Doporučene, prosím... do vlastných rúk. Musíte mi to podpísať," oznámil mi to čo som vedel. „Od koho?" spýtal som sa nevľúdne. Poštár spomalil a škúlil po papieroch spolu so mnou. „Nejaká spoločnosť," dodal neurčito. To mi stačilo. „No dobre, teda..." podpísal som mu obálku a zabuchol som dvere. Bezohľadným pohybom som to surovo roztrhol. Vyhrali ste súťaž o tri otázky, stálo tam. Spomenul som si. V nejakom časopise bežala pred časom vedomostná súťaž. Cena bol zájazd do Londýna s možnosťou stretnúť slávnu spisovateľku a položiť jej tri otázky. Tri ľubovoľné otázky na ktoré musí ona pravdivo odpovedať.
No za to si tie svoje vysnívané značkové, červené trenky s tigrom nekúpim. Aj keď... zamyslel som sa, ale rýchle som s tým prestal, lebo to zabolelo. Ten okamih stačil. Keď budem mať odpovede, predám ich nejakému bulváru a bude aj na trenky.
Cesta by bola príjemná, keby som nemusel rozmýšľať. Nad tým čo sa jej spýtam. Také kraviny. Ľutoval som, že som nezavolal nejakému čmáralkovi a nedal si tie otázky nadiktovať. Jednak by to bola tutovka a absolútne bez námahy. Čo už keď som blbec.
***
Sedel som vo fajnovej reštaurácii v srdci britských ostrov. Z taniera na mňa vykukovali nejaké hnusné oči. Mal som ich zrejme zjesť, ale radšej by som si dal kyslé rybičky. J.K. na mňa pozerala so sebavedomým úsmevom. Tlmočník vedľa mňa sa tváril frajersky a s nechutnými zvukmi práve vysával obsah mušle. „Tak sa konečne pýtajte," vyzval ma konečne keď prehltol ten slizký sopeľ. Privítal som to ako oslobodenie a oddialenie svojho údelu. „Ach áno... tak som sa na to tešil," klamal som s profesionálnou ľahkosťou. „Píšete niečo nové?" bolo totiž známe, že svoju prácu tajila. Chlap sa zatiaľ začal zabávať s ďalším sústom. Keď skončil, otrel si ústa do rukáva a začal lámať angličtinu. „Yes!" jej odpoveď ani nemusel prekladať a bolo mi jasné, aký som hlupák. Jedna otázka v háji, lebo som ju kreténsky položil. No dobre, skúsim to napraviť. „Čo teda píšete?" na to sa už nedá kľučkovať, ty prefíkaná lakomá Angličanka, pomyslel som si. Tlmočník zatiaľ vyprázdnil tanier, zjavne mu chutilo a kým prekladal moju druhú odpoveď poškuľoval po mojom, nedotknutom tanieri. Ponúkol som mu ho. Aj keď sa to v takejto nóbl reštike nehodilo, vrhol sa naň. Ešte predtým mi však preložil tiež jasnú odpoveď J.K.Rowlingovej. „The book," Zatiaľ viedla dva, nula. Bol som nasratý. Toto určite nikomu nepredám. Tak ináč. „Ako ste prišli na námet o Harrym Potterovi?" Tento krát bola jej odpoveď dlhšia a tak som sa potešil, že bude aspoň jeden tref. Náš nesympatický spoločník sa ku mne naklonil a reprodukoval jej odpoveď. „Pani R. vraví: Raz som ho stretla na vlakovej stanici a on mi svoj príbeh porozprával. A ešte sa ospravedlňuje, ale už musí ísť, doma jej vraj plačú deti." Než som sa stihol ozvať, J.K. mi zamávala a s ľahkým úsmevom na perách zmizla. Do riti, povedal som si v duchu. Môžem sa rozlúčiť s novými trenkami. Blbé slipy, zanadával som si na kus odevu, miesto na umelcov a tiež som sa dvihol na odchod.
***
Zbožňujem ruch a smrad železníc a tak som si vychutnával svoje posledné minúty v ostrovnej krajine na stanici. Ostávalo päť minút do odjazdu. Môj vlak bol pristavený na nástupišti 10. Pozeral som cez otvorené okno von a so smiechom v duši som hľadal nástupište 9a3/4. Samozrejme, že neexistuje. Zapískala píšťalka. Vyklonil som hlavu aby som videl mužíčka ako máva plácačkou rušňovodičovi. Z múru na vedľajšom nástupišti sa vynorila tmavovlasá hlava. Vlak šiel ešte pomaly, keď si chudá postavička napravila okrúhly rám okuliarov a odhodila strapatú ofinu z čela... nemal som zrazu pochyby... jazva bola príliš jasná. Angličanka vravela skutočne pravdu... ale to je jedno... trenky aj tak nebudú... mne to totiž nik neuverí.
