Zima konzervujúca mŕtve telá nechladila tri postavy, ktoré sa tam zišli. V márnici.
Všetci traja stáli pri dvoch stoloch nesúcich svoj stuhnutý náklad, dvaja z nich okrem toho hľadeli na tretieho.
„Dnes mali zomrieť predčasne traja," vysvetlil ich prekvapeným tváram. Ďalej stáli mlčky, čakajúc na ostatných.
***
Ženská ruka nahnevane vypla televízor. Potom sklonila tvár k svojmu skoro dospelému potomkovi.
„Tak vidíš, nikdy si si nedal poradiť. A teraz to máš. Napraviť sa to už nedá," hovorila tlmene, aby ich susedia nepočuli. Aj tak je jej syn hlavným námetom ich rozhovorov. A dnes večer nielen u susedov.
„Provokoval ma, debil jeden," odpovedal chlapec zarputile. „To som si predsa nemohol nechať. Ale zabiť som ho v skutočnosti nechcel. Čo bude teraz so mnou?" Neskoro oľutoval svoj čin. Ako sa zdalo, aj to nie pre sám skutok ako pre dôsledok, ktorý z neho môže vzísť.
Tentoraz sa ujal slova právnik, ktorý ich doteraz len sledoval.
„Dôležité je sa tváriť ľútostivo, a nie takto spupne," mladý vrah hneď vystrúhal tvár, ako keď rozbil okno a nechcel aby ho matka zmlátila.
„Presne tak," potešil sa advokát. „A neprestať všetkým s takouto tvárou opakovať, ako si to nechcel a ako ti je to ľúto. A musíš sa ospravedlniť pozostalým,"
„To nie!" zvolal chlapec vystrašene. „Aj tak mi neodpustia."
„To ja samozrejme viem. A ospravedlníš sa. Aby si presvedčil verejnosť aj sudcu, že naozaj ľutuješ,"
Chlapec sa tentoraz tváril nefalšovane ľútostivo. Vlastne zúfalo. Krútil hlavou zo strany na stranu a v myšlienkach sa desil okamihu pozrieť do očí matke, ktorej zabil dieťa.
„Pekne poslúchneš pána doktora," vložila sa do toho matka. „Chce ti dobre. Alebo chceš kvôli tomu chalanovi robiť šľapku v base dlhšie než bude nutné?"
Táto matkou vykreslená vyhrážka zaúčinkovala. Áno, urobí to. Vydrží tých pár minút pohľad, bolesť a nenávisť, ktoré uvidí. Roztriasol sa trochu pri myšlienke čo ho bude čakať po súde.
„Mal som si ho radšej počkať v nejakej bočnej tichej uličke, hajzla," zamrmlal nahlas, ale skôr pre seba. Advokát sa v duchu striasol, matka si vzdychla.
„A vy musíte plakať a hovoriť všade, hlavne na súde a do kamier, aký ťažký život ste mali. Ako vás jeho otec opustil, ako ste sa snažili vychovať ho najlepšie ako ste vedeli a samozrejme tiež sa ospravedlníte za neho jeho matke. Dokážete to, však?" Nepýtal sa to. Zažil to už toľko krát. Matky, vôbec ženy sú silnejšie. A kvôli svojím deťom dokážu všetko. O to sa nebál.
Táto sa pri tej predstave zachmúrila ako všetky ostatné, ale presne tak isto odhodlane prikývla hlavou.
Advokát sa chcel spokojne usmiať, ale uvedomil si, že tu nie je nič, čo by mohlo evokovať úsmev. Len pocit z dobre vykonanej práce. Ale ani tým si nebol istý a tak radšej pocit potlačil.
***
Jeho ruka sa chvela keď vypínal televízor. Slabosť z prežitého pohltila celú jeho dušu a nevedel ho ani vypnúť. Žena sa načiahla, aby mu pomohla. Neposadil sa. On padol do toho kresla. Ako v kŕči. To sa stať nemalo.
„Vravela som ti to. Jazdíš ako blázon. Raz sa to stať muselo. Stále si sa mi iba smial. A máš to. Mám sa smiať teraz ja?"
Kót-kót-kótkodák, stále len kotkodákala. Sliepka sprostá. Ako aj teraz. Presne to nepotreboval počuť.
„Pán doktor čo si dáte?" ponúkla žena zamysleného právnika, ktorý zjavne čakal až sa jej muž trochu ukľudní.
„Ďakujem, kávička stačila," poďakoval. Toto bude ľahký prípad. Úmysel im nedokážu. Títo ľudia sú rozumní. Aj keď pri tej myšlienke a pohľade na ženu trochu zapochyboval. Nevadí, budú spolupracovať. Sú inteligentní a vedia, že im pomôže, aby na neohľaduplnosť a bezohľadnosť, vďaka ktorej zomrel človek, nedoplatili viac ako treba.
„Tak sa už upokojte," ukľudňoval chlapa, ktorý dnes zobral inému človeku život. Chcel sa ešte v tento deň dostať domov, ku svojej rodine a tak prevzal aj úlohu duchovného liečiteľa. „To sa stáva. Už s tým nič nespravíte. Nechceli ste mu ublížiť a to vie každý aj bez toho, aby ste to musel hovoriť,"
„Tak sa spamätaj. Tu máš, napi sa. Už môžeš, tak skoro už šoférovať nebudeš," jej irónia ho pichla aj nabudila a tak prijal ponúkaný pohárik a jeho obsah v ňom zmizol na jeden šup. Už cítil teplo, ktoré ho trochu upokojilo, keď sa šírilo po celom tele.
„Pán doktor, dáte si?" ponúkala jeho manželka právnika. Ten sa len pousmial a odmietol. On dnes ešte pôjde autom.
„Už som v poriadku," chcel to mať čím skôr za sebou. Chcel sa zobudiť o niekoľko rokov neskôr. Ani sám nevedel koľko. Ako dlho bude trvať, než všetci zabudnú.
„Takže, musíte sa tváriť ľútostivo, ale ako vidím u vás s tým problém nebude," a spokojne sa pousmial.
„Tiež to treba stále opakovať a hlavne pred sudcom a pred médiami. Ako vás to mrzí, ako by ste to chceli vrátiť späť..." tu ho náš zabijak prerušil. „Veď by som aj veru chcel,"
„Perfektné, to pôjde. Ste skvelý herec," právnik bol nadšený, ale nebolo sa čo čudovať, jeho klient je predsa profesionálny herec. Vlastne politik, ale to je to isté, nie?
„No dovoľte, to nehrám," ohradil sa klient.
„Pardon?" právnik si neskoro uvedomil neadekvátnosť svojho nadšenia.
„Musíte sa ešte ospravedlniť pozostalým. To na verejnosť a sudcu zapôsobí," pokračoval v stokrát omieľanej fráze.
Muž sa zachvel, ale súhlasne prikývol. Blbý dedko, prečo sa musel cez ten prechod tak šuchtať. Mal smolu, mal jednoducho smolu.
„A pán doktor, ešte ma napadla taká myšlienka," pridala sa s elánom žena. Advokát dvihol hlavu ku nej. Celý čas postávala a obskakovala svojho kreténskeho a slabošského manžela. Išla mu na nervy svojím optimizmom, svojou silou, ale uľahčí mu prácu. Jej nebude musieť ani hovoriť čo má robiť. Bude perfektná. Bude stáť pri svojom mužovi a držať mu chrbát pred verejnosťou aj novinármi. Ženy sú úžasne stvorenia. Premýšľal ako a prečo ich Boh vlastne stvoril.
„Čo keby sme pozostalým ponúkli napríklad finančné odškodnenie," usmievala sa, ale to skôr z radosti, aká dobrá myšlienka ju napadla.
„O tom sa môžeme baviť, ale musíme byť opatrní. Aby to nevyzeralo, že sa váš manžel chce vykúpiť z viny a trestu. Aby bolo dosť presvedčivé, že je to z hlbokej ľútosti," vysvetľoval advokát.
„Samozrejme, tak som to myslela. Napríklad zaplatíme školné jeho dcére. Našťastie nechal po sebe len jedno dieťa," právnik sa striasol. Bizarné, ale pri ľuďoch jeden nikdy nevie. Možno to zhltnú a popravde lepší spôsob nepoznal.
Chcel sa usmiať, ale nič mu neprišlo úsmevné a tak ten pocit potlačil.
***
„Chvalabohu, snáď už budeme mať pokoj," povedala žena mužovi a usmiala sa na dieťa, ktoré sa jej tmolilo pri nohách.
„Verím tomu. Ten sviniar nemá ako zistiť, kde nás má hľadať," súhlasil muž.
„Ale poviem ti už som z toho jeho šikanovania a tyranizovania mala nervy nadranc. Dokonca som premýšľala..." nevedela to slovo vysloviť, len prehĺtala.
„... že ho zabijem," dokončil to za ňu.
„Bola by to obrana, nenechal nás pokojne žiť. Ani jeden deň," ospravedlňoval svoje, ich myšlienky chlap. Pritom si obaja spomenuli na dlhé mesiace, kedy ich partia puberťakov vedená drzým a samoľúbym výrastkom dennodenne terorizovala. Ich hra sa stupňovala každým dňom. Najprv to boli len kamene v oknách, neskôr mu kopali do dverí. A neúnosným sa to stalo keď sa pokúsili podpáliť byt v ktorom v tom čase bola manželka s dieťaťom.
Keď sa stretli na polícii, aby ich identifikovali, ešte sa im vysmievali do očí. Pred policajtmi. Neskôr sa dozvedeli dôvod. Jeho tatko mu urobil alibi a tvrdenie proti tvrdeniu nebol dostatočný dôkaz. A neprešiel ani deň, hajzlík sa zjavil znovu. Takto to išlo dookola. Policajti im síce verili, ale jeho otec mu urobil stále falošné alibi a to stačilo. Zázrak, že sa zatiaľ nič nestalo. Ale ak by to pokračovalo, jedného dňa by na to jeho rodina, možno aj jeho dieťa doplatili...
„To je pravda, ale sudca by to tak určite nevidel. A..." premýšľala ako to čo najlepšie sformulovať.
„Veď by som to spravil tak, aby nám, aby mi to nikto nedokázal," machroval.
Zasmiala sa jeho siláctvu a prehnanej sebaistote.
„No takých tu už bolo. Ale najdôležitejšie je, že by to poznačilo našu dušu. Znížili by sme sa na jeho úroveň. Zničili by sme si svedomie. Zabiť človeka, aj keď nám ubližoval, je zlé. Toto bolo lepšie riešenie. Zapni televízor je sedem, pôjdu správy," chcela ukončiť debatu.
„Nebola by ho škoda. Ten sviniar má teraz pocit, že vyhral," protirečil ešte, ale poslúchol a chopil sa ovládača.
„To my riešiť nebudeme. Nech si má kto chce aké chce pocity, my sme vyhrali sami nad sebou. Pre nás to bolo síce riešenie náročnejšie aj fyzicky aj finančne, ale ja mám pocit, že sme vyhrali. Aj nad ním, že nás nedonútil k tomu, k čomu by možno donútil niekoho iného. A aj nad sebou. Odolali sme pokušeniu siahnuť po ľahšom, ale nesprávnom riešení. A už buď ticho, nech z tých správ niečo počujeme."
A keďže novinky chcel poznať aj muž, neodvrával a obaja sa sústredili na redaktorkinu vážnu tvár.
Ich dieťa sa hralo spokojne s autom.
- Dnešný deň poznačili dve nezmyselné úmrtia, ktoré sa prihodili. Prenesme sa pred jeden dom, kde šarvátka dvoch skoro dospelých chlapcov skončilo tragicky. Pri nedorozumení a následnom si vyjasňovaní jeden chlapec stratil nervy a vytiahol nôž. Bodol druhého síce len raz, ale tak nešťastne, že cestou do nemocnice skonal- redaktorka zmizla a na obrazovke sa mihali zostrihy na príslušné miesta a ľudí.
- Škoda, lebo mladému chalanovi už ľútosť jeho kamaráta život nevráti. „Je nám to veľmi ľúto. Môj syn ho nechcel zabiť," plakala do kamery vrahova matka - „To určite," podotkol sarkasticky muž. „A kto vráti matke jej dieťa?" pridala sa žena. „Ticho," podotkol jeden z nich lebo správy pokračovali.
- Druhá nezmyselná smrť sa prihodila na nebezpečnej ceste, kde známy politik zrejme išiel rýchlejšie ako bolo predpísané a neskoro zabrzdil. Muž, ktorý prechádzal cez cestu na vyznačenom prechode, bol na mieste mŕtvy. Politik aj jeho rodina sú nešťastím zronení a vyjadrili už ľútosť pozostalým,- ukončila reportérka a prešla na ďalšiu správu.
***
Chlad v márnici sa nezmenil. Nikomu však nebola zima.
Dvaja z troch strážcov ľudských duší mali obhájiť konanie svojich zverencov, ktorí dnes ukončili životy tu ležiacim ľuďom.
Obrátili svoje tváre s nádejou na veľkodušnú a milosrdnú existenciu, ktorej sa dočkali.
„,Ten čo mal dôvod to neurobil a tí čo dôvod nemali si zobrali na seba toto ťažké bremeno," nebola to výčitka. Hlas znel povzbudivo aj smutne zároveň.
„Pane, ešte pre nich nie je neskoro?" bola to otázka vyslovená s nádejou.
„Neskoro nie, ale vybrali si zlý smer. A nevrátia sa z neho. Nevrátia sa, pretože neprevezmú trest, ktorý jediný by ich mohol zachrániť,"
Tri rôzne príbehy, každý iný.
Traja rôzni ľudia si vybrali svoju cestu.
